Takýchto správ sme už čítali viac: 4. júna spadla v bratislavskom autobuse cestujúca, ležala na zemi po celý čas jazdy medzi zastávkou Aupark a zastávkou Most SNP. Nikto vraj na ležiacu ženu vodiča neupozornil, nikto jej nepomohol. Až po dojazde do konečnej zastávky oznámila jedna z cestujúcich vodičovi autobusu, že vzadu v uličke, pri posledných dverách, leží niekto na zemi. Potom vodič upozornil dispečing a k zranenej žene prišli zdravotníci a policajti.

V zemi Kvádov, nad Granuou. Posledná veta prvej knihy jednej knihy. Tá kniha má kníh dvanásť. A „zem Kvádov“ je naša zem, naša krajina, práve tento milý zdrap kontinentu, kde sa usídlili naši predkovia dajaké to storočie po Kvádoch. A Granua? Aj tá je naša, len v našom názve zmenila ženský rod za mužský: Hron. Nad jeho pokojnými vodami kdesi „v zemi Kvádov“ občas sedával, najpravdepodobnejšie kedysi po roku 176 n. l., cisár-filozof Marcus Aurelius, možno pod planou hruškou, možno pod jelšou, zaiste v tieni, a hovoril k sebe.

Na tanieri pôsobí ako čudný, priesvitný sezam. Na rozdiel od neho má však aj akýsi chvostík. Ligoce sa na slnku a po vložení do úst splní to, čo na tanieri sľubuje. Najšťavnatejšie zrnko na zemi – quinoa (čítame kinoa).

Škoda, že z fínskej kultúry do nášho mainstreamu prenikajú len fragmenty. Kaurismäkiho filmy Leningradskí kovboji, Mikael Niemi, aj keď to je vlastne Švéd, hoci zo švédsko-fínskeho pomedzia, a samozrejme režisér Timo Vuorensola, autor bizarne nádhernej sci-fi komédie Iron Sky – o nacistoch útočiacich na zem z odvrátenej strany Mesiaca a fínskeho Star Treku (Star Wreck – In the Pirkinning). Nádherné fínske veci, ale je to málo.

Na Zem dopadajú zo všetkých strán rádiové vlny, hovorí sa im „kozmické mikrovlnné pozadie”. Astronómovia z výskumnej stanice na južnom póle nedávno ohlásili, že v tých vlnách je odtlačok iných vĺn, omnoho slabších, ktoré sa doteraz nikomu nepodarilo zachytiť. Gravitačných.

Keď sa povie Brazília, znie to vo futbale ako božstvo, bájne mystérium, ako zhmotnenie imaginácie o kráse. Brazília – to je šiesty zmysel pre futbal, to je jogo bonito, nádherná hra, ktorá našla v krajine pod Kristovou sochou zasľúbenú zem.

Milí priatelia, raz nás okolnosti prinútili s kapelou prenocovať v ubytovacom zariadení hotelového typu. Bola to stuchnutá robotnícka ubytovňa. Preležané váľandy, zapľutý interiér, toalety omočené od plafónu po zem. Všetko prepálené od ohorkov. Zatuchnutý pach prepotených montérkových overalov, cigariet a piva. V automate, kde bývajú keksíky, plechovky s malinovkami a čokoládky, boli v ponuke bravčové paštéty, chleby a dokonca masť a cibuľa.

Určite ste už počuli, že keď necháme padať mačku z rozumnej výšky na zem, dopadne vždy na nohy. Bez ohľadu na to, v akej polohe ju pustíme. Môžeme ju pustiť aj v polohe s nohami nahor, počas pádu sa stihne rýchlo otočiť a dopadne bezpečne na nohy.

Po predčasných voľbách v Česku strhol všetku pozornosť na seba konflikt v ČSSD. Keby chcel nejaký spin-doctor odkloniť pohľady z biednych percent víťaznej strany, nič lepšieho než „puč“, ktorý z prvého zodpovedného Sobotku urobil cez noc mučeníka, by asi nevymyslel.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.