Mojím životom prešlo osem prezidentov: Gottwald, Zápotocký, Svoboda, Husák, Havel, Kováč, Schuster a Gašparovič. Vlastne ich bolo deväť. Tým deviatym bola takzvaná kolektívna hlava štátu. V nej sa však koncentrovala vôľa jediného muža - Vladimíra Mečiara, ktorý bol v tom čase premiérom a tejto „hlave" predsedal.

Reči o konci kapitalizmu, od začiatku krízy zaznievajúce prevažne zľava, sa ukázali ako prehnané. To však neznamená, že s existujúcou podobou ekonomického systému je všetko v poriadku. Niekde na jeho vylepšení môžu pravica i ľavica dokonca ťahať za jeden povraz.

Predseda SDKÚ-DS, poslanec a bratislavský župan Pavol Frešo, má zo všetkej práce, ktorú dnes robí, najradšej tú časť, keď sa môže stretávať s ľuďmi v teréne. Na druhej strane najviac nenávidí, keď sa vedú plané reči.

Minulý týždeň bola udelená Cena Dominika Tatarku za rok 2011. Porota udelila cenu Monogramistovi T. D., výtvarníkovi Deziderovi Tóthovi za knihu Nie som autor, som metafora. Prinášame jeho „tatarkovskú reč“, ktorá odznela po prebratí ceny.

Prvá cesta premiéra do Bruselu potvrdila podozrenie, že reči o šetrení a znížení deficitu sú neúplným fragmentom skutočnosti. Lžami, že verejné financie prevzal v katastrofálnom stave, ktoré zopakoval aj Barrosovi a spol., sa Fico odpichol k cieľu, za ktorým prišiel: Vyrokovať s komisiou na rok 2012 úpravu (zmäkčenie) schodku 4,6 % HDP.

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

Poplašná správa, že v rozpočte 2012 je diera 500 miliónov eur, môže ašpirovať ako na nomináciu na Objav roka, tak i na Podfuk roka. Oboje je možné. Kažimírove reči o mínach, ktoré zostali po Miklošovi, môžu byť totiž premrštené, avšak aj keby zodpovedali realite, ten posledný, kto má nárok sa čudovať a vykrikovať, je súčasný minister financií.

Sú tajuplné, pozoruhodne krásne, väčšine nezrozumiteľné. Dokumentujú našu históriu. Sú predmetom obdivu i záujmu, ale aj terčom výtržníkov a zlodejov. Židovské náhrobky.

„Toto nie je čas na bilanciu, toto je čas na bodku,“ znie prvá veta glosy Petra Zajaca z predpredminulého čísla .týždňa. Tiež mám pocit, že sa kamsi vytratila kontinuita na rok 1989, solidarita generácií, étos v politike. Príliš veľa marketingu, hier s médiami, gest a rečí.

Táto predvolebná kampaň je zvláštna. Má viacero rovín. Prvá, o ktorej už bola reč, je „oficiálna“ rovina komunikácie – nudné, nič nehovoriace bilbordy, nevýrazné slogany, „povinné jazdy po Slovensku“.