Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.

Majú ho skoro na každom hrade či zámku. Visí na stene medzi ostatnými obrazmi a sprievodca naň nikdy nezabudne turistov upozorniť. Tajomný portrét muža či ženy, ktorého oči vás neustále sledujú.

Po novembri ’89 sme sa s demokraciou začali spoznávať za pochodu. A často sme otvárali oči, čo to naozaj je, tá vláda ľudu. Stále však máme právo zúčastňovať sa na občianskom, a teda aj politickom živote v súťaži ideí, ideológií, záujmov.

Nemajú oči a predsa vidia. Svetlo je pre ne – na rozdiel od nás – nielen signálom, ale najmä potravou. A to bude dôvod, prečo sú rastliny majstrami v jeho vnímaní a vyhľadávaní.

Na jar ich všetci alergici majú plné zuby. Majú natoľko dráždivý peľ, že dokáže jedným šupom vohnať slzy do očí a skaziť kýchaním celý deň. Na jeseň a v zime však na lieskovce nedajú dopustiť.

Je to už desať rokov, čo tento časopis vychádza. A od jeho začiatku do neho píšem. Bola som odhodlaná vydržať do jeho alebo svojho konca. týždeň nekončí, ja tiež neumieram, ale musím sa s vami rozlúčiť...verte, srdce mi trhá. Ale je čas prekročiť svoju hrdosť a svoje ego – ok, vydržala som dlhšie ako Lasica aj Kaščák, ktorí začínali so mnou, ale nie som na seba pyšná. Tieto články boli mojím jediným denníkom po desať rokov. Prežili moje najturbulentnejšie obdobia a ich duch je v nich zachytený.

Po dlhom čase veľkého mieru a malých vojen, o ktorom si všetci mysleli, že bude trvať večne, vypukla prvá svetová vojna. Dôvody boli rôzne; mocnosti sa bili o trhy a teritóriá a vsali do svojho mocenského zápasu doslova celý svet. Jedným z dôvodov však bola celkom iste aj generačná vzbura synov proti otcom. Synovia sa hnali s vytreštenými očami do vojny ako lumíci do mora, kapali ako muchy za zvukov propagandistických píšťal, ktoré zneli často z úst najtalentovanejších spisovateľov, básnikov a prozaikov, slúžiacich v teplých vojenských spisovniach, kde vymýšľali vzletné slová, velebiace vojnu.

Ja som za slobodu. Som za slobodu všetkých, čo chcú patriť niekam inam. Či už do inej krajiny, alebo iného spoločenstva. Môj pohľad na vec je veľmi, veľmi jednoduchý a naivný. Myslím si, že hranice, akékoľvek, sú úplne zbytočné. Čiara na mape. Čiara v mysliach. Veď sme, preboha, všetci obyvatelia jednej zeme, všetci sme deti jedného Boha. Lebo čiara sú len peniaze, nie šťastie. Nech si každý ide, na ktorú chce časť čiary, nech ho nikto nenúti presúvať sa a ani mu v tom nikto nebráni. Nech tí, čo okupujú, radšej skúmajú doma hranice svojej mysle, nech tí, čo sa bránia, nechajú odísť tých, čo nechcú zostať.

V slovenčine chýba slovo „busking”. Nie, nie je to kráľ autobusov. Znamená hrať na ulici. Na gitare, na saxíku, na čomkoľvek. To slovo asi nechýba náhodou. Kým gitaristov a saxofónistov občas v centre Bratislavy vídať (kým ich nezrušia policajti, lebo aj to je zarábanie a aj na to treba papiere), tam niekde sa to aj končí. Občas slepý harmonikár či cigánsky huslista. Žila som v centre pol života, ale muzikantov som videla málo. Aj ja som sa pokúsila 15-ročná ísť na ulicu so saxofónom, ale netrvalo ani dvadsať minút a fízli ma vyhodili.

Hovoríme s otcom, ktorého syn dosiahol stupeň ťažkej závislosti od počítačových hier. Napriek tomu si mladý muž nikdy svoju závislosť nepriznal.