Ricardo vychoval svoje dve dcéry sám. Raz ráno, bolo to v auguste, sa zobudil a zistil, že jeho žena je preč. Neskôr zistil, že ju chytili na rozbúrenom mori, mesiace držali na námornej základni v Guantanáme, potom sa dostala do USA. Mladšia dcéra vtedy ešte spávala v postieľke, staršia sa učila písať. Boli to pre nich ťažké časy. Ricardova svokra bola agresívna a nerešpektovala otca svojich vnučiek. „Dievčatá potrebujú matku,“ kričala nahnevane vždy, keď ho videla. Nemal to ľahké ani v dedine, kde žil.

Balíš si ráno svoju tašku, chystáš sa vyraziť do školy a z kuchyne počuješ, ako ťa opäť sekíruje tvoja matka: „Hlavne sa do ničoho nepleť, všetko ti môže neskôr narobiť kopu starostí,“ kričí z kuchyne. Tak si vyrazil na rannú schôdzu do školy, uzavretý sám do seba, aby si nikto nič nevšimol. Zazvonil zvonček, vstúpil si do triedy, kde sa začínala hodina dejepisu a dejepisárka zase raz ponúkala manichejskú verziu minulosti. Vedel si, že to nebolo tak, ako tvrdila učiteľka, pretože si tie dejiny poznal z kníh svojho starého otca. Ale zostal si ticho, aby si nemal problémy.

S Karlom som sa poznala už dávno predtým, než som ho prvý raz osobne stretla. Tak ako v tom čase, teda v roku 1968, milióny ľudí v Československu.

Správu o očakávaní dvojičiek som prijala s radosťou, utešovala som zdeseného manžela a aj seba predstavou, že všetko si odtrpím iba raz a budeme sa tešiť z „dvoch detí jednou ranou". To som vôbec netušila, čo ma čaká. Blahoželania, čo zneli ako úprimné sústrasti, som nebrala vážne a verila, že to určite nie je také náročné. No odkedy sa narodili, pohľad do zrkadla mi nerobí dobre. Ani ten naokolo, na náš byt. Všetko v bojovom stave. A k tomu nekonečná únava. Ale mať dvojnásobnú materskú nádielku má aj svoje výhody.

Koncom 90. rokov som raz sedel v Moskve pred Puškinovým pamätníkom a pil pivo. Vtedy sa to ešte dalo. Po chvíli si ku mne prisadol nedôveryhodný človek. Bradatý, strapatý, v zodratých topánkach, skrátka, bezdomovec. Sedel ticho, zamyslene, ani pivo si odo mňa nepýtal. Tu k nemu podišiel ešte podozrivejší typ v sivom obleku, vlasy na ježka, zjavný sobášny podvodník. Na moje veľké prekvapenie sa títo dvaja čudáci začali zhovárať o vedcovi a filozofovi kozmistovi V. I. Vernadskom, o jeho učení o biosfére a noosfére.

Keď boli na školskom výlete v Tate Gallery, povedala si, že raz by tam chcela pracovať. Po štúdiách v Cambridgei a dobrovoľníckom pôsobení v menších londýnskych galériách sa tam dostala. Na Slovensko prišla ako predsedníčka poroty Ceny VÚB Maľba. Kurátorka Amy Dickson.

Uverejňujeme preklad textu popredného ruského historika, ktorý upozornil na historickú paralelu, ktorá spája dnešné Rusko s nacistickým Nemeckom. Varuje pred anexiou Krymu a upozorňuje na negatívne dôsledky, ktoré to bude mať pre Rusko.

Bolo raz jedno sovietske dieťa, narodené v roku 1960 v Dnepropetrovsku, ktoré vyrastalo v päťposchodovom paneláku. Otec rodinu opúšťa, Júlia je dobrá žiačka – nikto v triede nedokáže zložiť kalašnikov tak rýchlo ako ona.

Krym už raz rozdeľoval svet. V polovici 19. storočia v prvej modernej vojne histórie proti sebe stáli armády Ruského impéria a vojská Osmanskej ríše, Francúzska, Sardínskeho kráľovstva a Veľkej Británie. Prinášame knižný úryvok o obrane tureckej pevnosti Kars a fotografie spojencov od dvoch účastníkov Krymskej vojny.

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.