Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Rozhodnutie popraviť Usámu bin Ládina 40 míľ od Islamabádu, bez predchádzajúceho schválenia vládou v Pakistane, bolo od Baracka Obama odvážne.

V arabskom svete padajú režimy – každý trochu inak. Niektoré relatívne nekrvavo, iné sa držia aj za cenu masakrovania vlastného obyvateľstva. Líbyjský diktátor Kaddáfí vzdoruje vôli ľudu, ktorému údajne dal do rúk moc po svojej „revolúcii“ – a tej moci dal ľudu vraj až toľko, že samému mu nijaká nezostala. Preto teraz nemôže moc odovzdať. Bola by to komická argumentácia, akú počuť u rôznych politických megalomanov. V Líbyii je to realita, ktorá stojí veľa životov.

Chodím na futbal. Od neskorej dospelosti, a to z toho dôvodu, že sa z môjho syna vďaka nejakému miešaniu génov za generácie vykľul futbalista. A to Futbalista s veľkým F, opora tímu FC Klánovice, vlani kráľ strelcov druhej triedy mladších žiakov, ktorého sa pokúšal do svojich radov získať aj jeden z tímov druhej ligy...

Ohlasy na tureckú telenovelu Tisíc a jedna noc sú u našich západných susedov oveľa chladnejšie než u nás. Nasadenie tohto titulu už od začiatku sprevádza veľmi negatívna publicita. Tlačová konferencia k jarným programovým plánom Novy bola plná komických výstupov. Jej manažéri sa celú polhodinu hádali s novinármi o tom, či je Tisíc a jedna noc telenovela alebo „romantický seriál“. Riaditeľ Novy Jan Andruško doslova „prosil“ novinárov, aby tento seriál vopred nezhadzovali. Z Bratislavy si dokonca zavolal Gorazda Sľaka, šéfa programu Markízy, ktorý na tlačovke predviedol niekoľkominútový monológ o tom, aký je tento seriál vynikajúci a úspešný. Českí novinári nevychádzali z úžasu. Zbytočné prekáračky zatienili všetko ostatné. Na druhý deň boli české noviny plné invektív na adresu tejto telenovely, kým iné udalosti zostali viac-menej nepovšimnuté.

Príjem Číny na hlavu obyvateľa dosiahol 3 800 amerických dolárov, a prekročil tak prah krajiny so strednými príjmami. No kým ekonómovia a stratégovia už usilovne načrtávajú budúci rast Číny a odhadujú, kedy dobehne Spojené štáty, nálada v Číne bola v roku 2010 skôr vážna a pochmúrna.

Ani v priebehu roka 2010 sa nepodarilo vytvoriť spôsob, akým viesť rokovania o iránskom jadrovom programe. Takmer žiadne diplomatické úsilie neprinieslo výsledky, medzinárodné snahy diskusiu čoraz viac usmerňujú k sankciám a k tomu, aký mix z nich by prinútil Irán podrobiť sa.

Další konference eurozóny, další odklad eurokrize. A samozřejmě, i další německé nasazení mučících nástrojů na bankrotující státy. Portugalsko, aby se ještě chvíli udrželo bez pomoci Unie, raději předem ohlásilo další omezení státních výdajů (o 5,3 procenta) a několik set tisíc převážně mladých a nezaměstnaných vyšlo do ulic na protest proti diktátu pod heslem z Egypta a Tunisu – „My, zoufalá generace”. Řecko dostane úlevu na úrocích (4, 2 procenta) a prodlouží se mu splátkový kalendář ze tří na 7 let výměnou za to, že prodá státní majetek za padesát miliard eur, přestože finančníci odhadují státní podíly jenom na patnáct. Irsku se neodpustí nic, protože má nízké (podle Sarkozyho neřestné) firemní daně. A nové navýšení záchranného fondu. Samozřejmě, všichni vědí, že to nic neřeší. Všechny tři státy v deflaci bankrotují a jejich dluhy porostou. Úroky za portugalské dluhopisy opět vzrostly. Deflace totiž  zvyšuje reálnou hodnotu místního eura, a tím i starého dluhu. A v takové situaci zvyšovat daně na splácení dluhu je sebevražedné a připomíná medicínu na krizi třicátých let. Jenom bankrot nebo inflace může rychle zlikvidovat státní dluh. Vždyť řecká dluhová spirála dosáhne letos 150 procent HDP a splátky 14 procent státních příjmů. Nezaměstnanost roste (15 procent) a podobně jako v Portugalsku téměř 40 procent mladých lidí je bez práce. A deflační politika bude pokračovat. Až do konečného řešení, kterému se vládci unie snaží za každou cenu vyhnout. Proč asi?

Tento rok som oslavovala narodeniny štyrikrát. S mamou, s kamarátmi v Bratislave, vzápätí s kamarátmi v Káthmandu a následne s deťmi v sirotinci. V priebehu 10-tich dní. Zakaždým som dostala darčeky, a človek by si pomyslel, že to bude jediný dôvod, aký môže mať niekto, kto si zorganizuje oslavu 4-krát.