Aké bolo vyrastať vo Svite, jedinom slovenskom meste bez kostola? Mám iba osamotenú liturgickú spomienku. Napriek snahe komunistov vybudovať ateistické mesto, keď raz ktosi zomrel, kňaz ho odprevádzal spred domu na cintorín oblečený vo svojom fialovom rúchu. Na čele sprievodu šiel miništrant s krížom.

Som síce český vlastenec, ale niektoré veci majú jednoducho lepšie inde. Celkom určite to platí o adventných vianočných trhoch, ktoré tu v Česku robiť nevieme. V Prahe sa navyše ich organizovania zmocnil kolotočiarsky klan Kočkovcov a ja si jednoducho nemôžem pomôcť, tú kolotočovú pachuť tam jednoducho cítim. Preto sa za predvianočnou atmosférou vydávam za hranice, kde to kolotočiari neovládli. Mám dávne a stále krásne spomienky na vianočné trhy v Krakove, celkom sa mi páčili pred nejakými dvoma rokmi neveľké, ale aj tak podarené vianočné trhy v Budapešti, pekné je to aj vo Viedni.

Nepeknú tvár našej justície dosiaľ symbolizovali najmä dvaja ľudia, Štefan Harabin a šéf Dobroslav Trnka. Tento rok zostavu doplnila aj šéfka inštitúcie, ktorá by mala byť výkladnou skriňou slovenskej spravodlivosti, teda predsedníčka Ústavného súdu.

Pár dní pred letnými prázdninami sa na internete objavil list, ktorý napísali dve učiteľky zo starobylého baníckeho mesta Dobšiná. Bola to politicky možno nekorektná, ale úprimná výpoveď o tom, ako dnes vyzerá v škole práca s niektorými skupinami Rómov.

Budúci rok si pripomenieme dve dvestoročné výročia Verdiho a Wagnera a chvalabohu, podnikli sa potrebné kroky, aby sme popri tom neignorovali sté výročie Brittena.

Americké voľby ma ako prívrženca republikánov potešili. Za utešenú konzervatívnu hodnotu totiž na rozdiel od niektorých pomýlencov v našich radoch považujem rešpekt k menšinám, niečo, čo nám šikovne ukradli americkí demokrati a európski liberáli, ale to nevadí, veď napokon aj oni môžu niekedy priniesť niečo osožné. Výsledok nechajme výsledkom, americký dom je hádam postavený natoľko pevne, že nech Barack urobí čokoľvek, vydrží.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Kto je ten mormón, ktorý má šancu stať sa novým americkým prezidentom? Mitt Romney pôsobí dojmom politického robota, ktorého chcú republikáni za každú cenu dostať do Bieleho domu. Ale čo sú jeho skutočné ambície? Pohľad do pestrých rodinných dejín Romneyovcov ponúka istú odpoveď.