Nedávno prepustili na slobodu Conrada Murrayho, ktorý bol osobným lekárom Michaela Jacksona. Odsedel si časť trestu za neúmyselné zabitie. Murray, syn chudobnej ženy z Grenady, sa vyšvihol veľmi vysoko. Sen o lepšom živote mu však nevyšiel.

Väčšinou platí, že čím viac cestujete, tým máte menší kufor. Po prvé, kto cestuje častejšie, vie sa lepšie zbaliť: tričká a nohavice napríklad neskladá, ale zroluje. Napodiv zaberú menej miesta a nepokrčia sa. Po druhé, skúsenejší cestovateľ vie, čo nemá kupovať, lebo to nájde na mieste. Prakticky každý hotel bude mať na izbe mydlo, šampón a uterák: takmer žiadny nebude mať zubnú kefku a pastu (ale ak si nezoberiete ani tie, budú ich mať na recepcii).

Toto nie je svet, aký si po zrútení Berlínskeho múru predstavovali tí naivnejší. Vtedy to vyzeralo, že bipolárne usporiadanie sa nadobro skončilo a armády špiónov prídu o prácu. Smiešna predstava, odkazujú nám šéfovia tajných služieb z celého sveta.

Hovorí sa, že fotografia je veľmi výrečná aj bez slov. Tak ako matematika a hudba, aj fotografia je skutočne univerzálny jazyk. Chápu a vnímajú ju všetci tí, čo sa na ňu pozerajú, bez ohľadu na to, na ktorom kontinente sa nachádzajú. v malej stredoeurópskej krajine, ktorá sa nazýva Slovensko, zaznieva hlas fotografie veľmi silno a zreteľne v časopise .týždeň. Slovensko, veľké ako polovica amerického štátu Indiana, má len 5,4 milióna obyvateľov. K tomuto publiku a tiež k Slovákom v zahraničí sa obracia .týždeň už od roku 2004.

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Tá olympiáda, tá je! Cez chvíľku voľna sa nemôžem zadívať ani len na záznam súbojov, pretože ma to núti dopozerať ich až do konca. To meranie síl je na rozdiel od seriálov skutočné. Každý z pretekárov má dve nohy aj ruky, rovnaký sneh aj ľad. V kolektívnych športoch hlava pri hlave a plece pri pleci. Pri individuálnych športoch na štarte dotiera v hlave večná otázka: Dokážem byť lepší ako tí predo mnou? A tí po mne dokážu byť horší? To je psychológia športu, nikto nemá nič dopredu zaistené, aj šťastie je slepé. Všetko sa deje teraz! V hlave, nohách, srdci. Tu rozpoznáš charakter človeka presne v momente, keď musí siahnuť na absolútne dno svojich síl.

Na prvej strane sa dozvieme, že táto lovestory sa bude končiť happyendom. A že hlavná hrdinka pochopí, že láska skutočne existuje. Napriek tomu je kniha Sibille Bergovej Muž spí všetko, len nie nenáročná ružová knižnica.

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

„Intuícia predchádza strategické uvažovanie,“ píše Jonathan Haidt vo svojej knihe Morálka lidské mysli (Dybbuk, Praha 2013). To, že patríme do tímov, ktoré hrajú za rôzne politické ideológie, náboženstvá... a z nich vyplývajúce morálky, je fakt. Niektoré z nich si síce v konkrétnych situáciách môžu pripísať dočasné víťazstvá, ale nie vlastníctvo pravdy pravdúcej. A ak chceme, aby ihrisko nepokryli obete, treba sa pomaly, empaticky, krôčik za krôčikom, snažiť o nastolenie aspoň minimálnej dôvery voči iným intuíciám, podvedomým pocitom, než sú tie moje – voči iným morálkam.