Keď mi na začiatku prázdnin v roku 1999 navrhol môj indiánsky brat a gitarista našej skupiny Kubo, aby sme išli na festival Woodstock do USA, hneď som súhlasil. Chcel som, samozrejme, vidieť všetky tie kapely, a tak trochu zahnať aj depresiu z dočasného rozchodu s mojou terajšou manželkou (nepodaril sa, našťastie).

Ľudia majú rôzne koníčky. Jeden pán sa veľmi seriózne zaoberal príchodmi a odchodmi vlakov. Mal dôkladne naštudovaný cestovný poriadok a ustavične v ňom vyhľadával nové, doteraz pre neho neznáme spoje.

V kurzoch angličtiny bola pre Slovákov vždy zábavná lekcia o počasí. So všetkou vážnosťou sme boli upozornení, aby sme tému počasia pri učení nepodceňovali, lebo u Angličanov vôbec nejde o čisto zdvorilostnú záležitosť, keď už naozaj nie je o čom.

Z minibusu som vystúpila na zaprášenú cestu a začula som smiech typický pre americké sitcomy. Otáčam hlavu za zvukom, smerom k jednej z reštaurácii. No pravdaže – na obrazovke bežia Priatelia. A v pozadí je panoráma nedotknutých laoských hôr.

Je svet naozaj taký zlý a krutý alebo ho len tak vidia filmoví umelci? Dôležitá otázka, ktorá rezonovala predovšetkým v hlavnej súťaži 62. festivalu v Cannes. Pri spätnom pohľade na dvadsiatku uvádzaných filmov je odpoveď problematická a nejednoznačná. Takmer v každej prevažovali témy násilia a sexu, často v podobách málo videných. Pozrime sa na 9 filmov, ktoré tohtoročný festival v Cannes – v dobrom alebo v zlom – najviac zaujali.

Vo chvíli, keď sa chystám napísať polemiku proti Facebooku, prekvapí ma parte. Môj prekladateľ do angličtiny je mŕtvy. Vedľa obrázku mŕtveho je vytlačených pár jeho veršov. Napísal ich krátko pred smrťou a uverejnil na Facebooku. Jeho smrť zrazu vrhá tieň na moju tému.

„Nabyl jsem dojmu, že v celém Finsku dnes žijí muži, jimž sa život ošklivě zauzlil.“ Fínsky vidiek, kdesi v blízkosti mesta Turku. Nekonečné lesy, medzi nimi jazerá.

V uplynulých týždňoch Slovenská televízia opäť vysielala seriál Povstalecká história. Všetko je jasné: komunisti sú dobrí, nekomunisti sú neschopní, prípadne ich tam vôbec nie je vidieť. Jedným z tých, ktorých nebolo vidieť nielen v tomto obskúrnom seriáli, ale po celých takmer štyridsať rokov, bol Viliam Žingor.

V sobotu sa v Banskej Bystrici stretlo pár stoviek priamych účastníkov Slovenského národného povstania. Oslavovali 65. výročie historickej udalosti, ktorá poznačila celú budúcnosť a charakter slovenského národa. Dvaja z povstalcov – Vincent Kandera z Ľubele a Vojtech Rázus z Liptovského Mikuláša – na oslavách chýbali.

Už-už bude premiéra nového Jánošíka, tešíme sa, nemôžeme sa dočkať. Ten film sa nakrúcal nečakane dlho, ale zďaleka nie tak dlho, ako sa stavala nová budova Slovenského národného divadla. Ako keby nám tie dôležité národné logá nejako nešli. A pritom po nich tak veľmi túžime.