Zlúčenie Bývalí poslanci SaS okolo Jozefa Kollára, združení v Liberálnej dohode, sa zlúčili s Novou väčšinou Daniela Lipšica. Zlúčenie ohlásili vo veľkom štýle, vedľa hradu Devín, pod heslom „Stará pravica sa háda, nová pravica sa spája.“ Nový subjekt Nová väčšina – Dohoda je podľa Lipšica otvorený aj ďalšej integrácii.

Celé storočia sa objavujú dve veľké predstavy slobody. Prvá predstava, možno ju nazvať „epická“, je sloboda, ako ju chápal Hegel alebo Marx: je to sloboda spasiteľov a revolucionárov.

Najmenej päť rokov bol v liptovskomikulášskom rodnom dome výtvarníka svetového mena Kolomana Sokola nevestinec.

Veľká Británia sa mení a mentálne sa vzďaľuje od EÚ. Ukázali to aj dve udalosti posledného týždňa: voľby do miestnych zastupiteľstiev a tradičný prejav kráľovnej v parlamente.

Bol to len krátky pozdrav kolegom, ale ak čítate nedávny list pápeža Františka konferencii argentínskych biskupov pozornejšie, dá sa v ňom zazrieť muž s jeho presvedčením a víziou. Najskôr slovo o ňom: Jorge Mario Bergoglio zostal predovšetkým sám sebou, akoby prijal niečo, čo sa dá nazvať pontifikálnym štýlom. Každý pápež, ktorý dokáže napísať svojim kolegom týmito slovami, je mužom, ktorý zostal vo svojej koži: „Drahí bratia, píšem vám tieto riadky, plné pozdravov a tiež ospravedlnenia za moju neúčasť, súvisiacu s 'nedávno prijatým záväzkom' (znie to dobre?).“

To, čo stihli najzadlženejšie štáty Európy za dve dekády konjunktúry, dobieha Slovensko počas krízy. Cvalom. Dynamika rastu štátneho dlhu za posledné tri roky zaraďuje Slovensko na roveň takých „premiantov“ celej EÚ, ako sú Portugalsko, Cyprus, Slovinsko, Španielsko. Zvýšenie zadlženia takmer o 50 percent (z 35 miliárd eur v roku 2009 na 52 miliárd v roku 2012) má na svedomí predovšetkým prvá Ficova vláda, ktorá zoči-voči drastickému prepadu HDP (mínus 4,9 v roku 2009) neurobila v rozpočte žiadne korekcie – zrejme ako jediná v EÚ.

Peter Boone a Simon Johnson, dvaja bývalí hlavní ekonómovia Medzinárodného menového fondu, pred rokom varovali, že po „európskej kríze príde ešte devastujúcejšia kríza, ktorá sa pravdepodobne začne v Japonsku“.

Je to už dávno, čo som bol na stáži v rakúskych novinách Kleine Zeitungen v Klagenfurte. Mimochodom, idylické miesto. Alpy, krásne, priezračné a v lete aj teplé jazerá, otvorený kraj na juh Európy, svojím spôsobom úplná blahobytná idyla. Na starosť ma dostal jeden novinár, z môjho pohľadu postarší, v tom roku 1992 elegantný štyridsiatnik. „U nás sa cez víkend mestá vyľudnia, ľudia odchádzajú na svoje chaty a chalupy,“ hovoril som mu. Čudoval sa. „Tu v Rakúsku si vlastný víkendový dom môžu dovoliť len najbohatší. Hmm, to je naozaj zvláštne.“

V predchádzajúcich dvoch článkoch sme uvažovali o meraní vo vzdelávaní skôr všeobecne. Tentoraz sa pristavíme pri jednom konkrétnom koncepte, ktorý sa v súvislosti so školami spomína čoraz častejšie, a to aj u nás. Reč bude o meraní „pridanej hodnoty“ škôl.

Je zaujímavé porovnať knihu z čias euforickej revolty a príbeh napísaný o tom istom období s odstupom desaťročí. Teraz takúto možnosť ponúka Gunter Grass i jeho spisovateľský kolega Martin Amis.