Televízia Joj ponúkla na vývoz ďalší zo svojich produktov. Ide o seriál Aféry, ktorý sa rozhodla lokalizovať česká TV Prima. Výsledok však nesplnil očakávania divákov, a zrejme ani tvorcov. Herecké obsadenie a snaha o adaptáciu príbehov vyznieva príliš povrchne a zbytočne. Producenti seriálu už vopred avizovali, že dej bude vychádzať z pôvodných slovenských scenárov. Šéf TV Prima Marek Singer však vo viacerých vystúpeniach tvrdil, že česká verzia sa od tej slovenskej bude výraznejšie odlišovať, aby ju diváci prijali. Pokiaľ si však pustíte niekoľko dielov českých aj slovenských Afér, zistíte, že sa podobajú ako vajce vajcu. Nielen grafikou a postavami, ale aj celkovou kompozíciou jednotlivých scén a kulís. České Aféry sú takmer zrkadlovým obrazom slovenskej predlohy. Až na pár výnimiek, ktoré však celkovému podaniu uškodili. Dramaturgia pridala do českej verzie minizápletku navyše. Český rozvodový právnik Daniel Majer (herec Pavel Kříž) nie je natoľko suverénny ako jeho slovenský kolega Valo. Neustále ho bombarduje mamička svojimi telefonátmi a prosbami. Navyše je do neho zrejme zamilovaná aj jeho asistentka Lucie Nováková, ktorá sa ustavične snaží o jeho pozornosť –neúspešne. V jednotlivých scénach sa tak objavuje oveľa častejšie než jej slovenská predloha.

Ešte pred pár dňami patril medzi najmocnejších mužov sveta a jeho politická cestička mohla viesť až do Elyzejského paláca, kde by nahradil Nicolasa Sarkozyho. Ale stalo sa niečo neuveriteľné: dnes sedí vo väzení v USA a nielen Francúzi sú ohromení.

Viete, ako sa to hovorí: nech vystavíte v galérii hocijakú hlúposť, stane sa to umením. To, že tento problém vôbec nie je iba provinčný, dokazujú aj pahviezdy západného umenia, dovezené k našej rieke na vrtuľníku.

Pre Obamovu politiku na Blízkom východe je signifikantné, že zásadný prejav (tak ho médiám podsúvali jeho ľudia) o takzvanej arabskej jari predniesol, keď je v celom regióne už načisto letné počasie. Pol roka po tom, čo sa celý región začal otriasať, ako nikdy predtým, a pol roka po tom, čo sa komentátori spamätali a začali hovoriť o dopadoch arabskej nespokojnosti, prišiel prezident s víziami.

Máme to v génoch zakódované všetci – zmyslom nášho života je prežiť a rozmnožiť sa. Hádam najlepšie to ilustrujú rastliny.

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

Emil, nerád ti to pripomínam, ale v päťdesiatom treťom si si odo mňa vypožičal druhý diel Winnetoua a dodnes si mi ho nevrátil. Celkom rád by som si v ňom zalistoval, aj keď mi Karl May išiel niekedy na nervy s tým jeho nadčlovekom Old Shatterhandom, ktorý je najušľachtilejší, najšikovnejší aj najmúdrejší z celého Divokého západu, hoci bol greenhorn, ale už pár hodín po príchode na Západ sa ukázalo že na neho nikto nemá.

Na začiatku bola doba, ktorá (možno, určite) pýtala zasvätený komentár, nebojácnu glosu, múdry apokryf, hovorové slová v neobvyklých textoch a k tomu aj pár adekvátnych gitarových akordov, niekedy so sólom fúkacej harmoniky. Z veľmi ťažkých až nestráviteľných časov sa rodili šikovné a chutné pesničky donovanovsko –dylanovského typu, ale nikdy nie v prvoplánovom výkriku afektovaného vzdoru. Skôr s humorným akcentom kvalitného prežitia v úškrne nadhľadu.

Keď sa chce slovenský novinár venovať historickej téme, takmer vždy narazí na biedu našej historiografie, ktorá dosiaľ nespracovala významné obdobia našich dejín ani naše najvýraznejšie osobnosti. Zoberme si posledné tri storočia. Ak sa novinár pokúša viac zistiť o postave Andreja Hadíka, veľkého vojvodcu 18. storočia, ktorého oslavujú sochami v Budapešti aj vo Viedni, v textoch našich historikov nájde len suché životopisné údaje.

Na začiatku bola doba, ktorá (možno, určite) pýtala zasvätený komentár, nebojácnu glosu, múdry apokryf, hovorové slová v neobvyklých textoch a k tomu aj pár adekvátnych gitarových akordov, niekedy so sólom fúkacej harmoniky. Z veľmi ťažkých až nestráviteľných časov sa rodili šikovné a chutné pesničky donovanovsko –dylanovského typu, ale nikdy nie v prvoplánovom výkriku afektovaného vzdoru. Skôr s humorným akcentom kvalitného prežitia v úškrne nadhľadu.