Nedávno sa vrátila z nepokojnej Ukrajiny, ktorú v priebehu šestnástich dní prešla zo západu až k ruským hraniciam. Hovorí, že tam zaznamenala narastajúcu vlnu vlastenectva, ktorá môže rozhodnúť konflikt v prospech Kyjeva. Česká reportérka Petra Procházková.

Spomínam si na jednu epizódu z roku 1995. Koncom augusta sa v kanadskom Montreali konal svetový kongres historikov. Vtedajší slovenský veľvyslanec v Kanade Anton Hykisch nás vtedy pozval do Ottawy na recepciu, ktorá sa mala konať pri príležitosti štátneho sviatku SR. Keď som prišiel na recepciu, sedel tam už Jozef Kirschbaum, niekdajší generálny tajomník HSĽS. Zvítal som sa s ním a povedal som mu, že ma teší, že už aj on oslavuje SNP.

Pri príležitosti 70. výročia Slovenského národného povstania si opäť raz vypočujeme zopár prejavov a v nejednom z nich to bude opäť dunieť prázdnotou a dávnymi lžami. Už sme si za tých 70 rokov zvykli. Ale možno sme si zvyknúť nemali.

Oslavy našich štátnych sviatkov majú často povahu takzvaných „povinných jázd”. Vieme, že symbolicky reprezentujú hodnoty, ktoré ako spoločnosť vyznávame, resp. by sme vyznávať mali. Zároveň však vieme, že sme v otázke týchto hodnôt pomerne flexibilní.

Skutočnosť, že na oslavy SNP nepríde osobne Vladimír Putin, ale „iba“ ruský minister obrany Šojgu, nijako nezmenšuje nevhodnosť pozvania a celej tejto návštevy.

Milí priatelia, lastovička, to je parádny tvor. Je to okrídlená, operená ryba oblohy. Frčí si v mori vzduchu, na vlnách vánku sa hojdá, vzdoruje vetrom, schováva sa pred dažďom. S neúnavnou odhodlanosťou muruje svoje hniezda, lebo vie, že ich murovať musí. Manželka na mňa volá z izby:„Poď sem, už si tu tie potvory zasa robia hniezdo.“ Vystavali len pár centimetrov. Reku, vyčíham, kým budú zháňať maltu a zhodím tieto základy, nech sa presunú inam.

Občas sa stretnem v podvečer s partou starých kamarátov, škriabeme sviečkovú na tatarák, popíjame a rozprávame sa o politike. Naposledy (12. júna 2014) sme napríklad diskutovali online aj s manželkou jedného z nás, ktorá momentálne pôsobí v Bagdade. Rozprávala o militantoch z organizácie Islamský stát v Iráku a Levante, ktorí pochodujú takmer bez odporu zo severu k hlavnému mestu. Na trhoviskách to vraj po dlhšom čase ožíva a v uliciach prestali umierať civilisti. Počúval som ako puk. Pravda?! Tej chvíle? Čia? Potom sme prešli k domácej politike.

Z celej tej populistickej frašky povolebného snemu strany Smer, ktorý sa dá nazvať hocičím, len nie sebakritickým zhodnoteným vlastnej prehry, žiarivo svieti dokonale symbolické ocenenie Mareka Maďariča, (ktorý ako jediný položil vlastnú hlavu na klátik pred kamerami ešte v onú volebnú noc a posypal si ju popolom, akoby, chudák, za Ficovu prehru mohol). On, Fico, sa o tomto zbytočnom geste vyjadril s pýchou a dojatím, priam otcovsky: „Povedal som mu, že zaparkoval moderný mercedes do starej kôlne.“

Je dosť ľudí, ktorí nosia túlavé topánky. A je medzi nimi aj čoraz viac žien. Križujú zemeguľu, navštevujú krajiny vo všetkých jej kútoch. Potom sa niekde usadia a budujú si tam domov. Začas pobudnú, opäť sa pohnú ďalej. Čo hľadajú?

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.