Bol neporovnateľne čistejší ako všetci ostatní. Mal iné, inteligentnejšie oči, a najmä nežobral. Nepýtal si peniaze ani keksíky, iba sa ma spýtal, ako sa mám, a potom si požičal moj mobil, aby zavolal domov mame. To je ďalšia nezvyčajná vec. Thamelskí chlapci nevolávajú domov. Nehovoria o svojom detstve ani o svojej mnulosti, a to najmä preto, aby si to nepripomínali. Žijú na ulici, spia na ulici na kartónoch, pritúlení k svojim spolupútnikom, pouličným psom a fetujú lepidlo z vrecka. V noci žijú a cez deň spia. V noci sa spať nedá – je zima.

Je obdivuhodné, čo vedia dobre vycvičené psy. Človeka vytiahnu z lavín, z vody, strážia ho i s majetkom, sú vernými spoločníkmi, sprevádzajú nevidiacich, liečia telo, dušu. Dokonca športujú.

Na francúzskeho prezidenta Francoisa Hollanda sa valí jedna katastrofa za druhou. Krajine hrozí vlna prepúšťania a útek najbohatších obyvateľov do cudziny. Dotkne sa nejako reštrukturalizácia v koncerne PSA Peugeot Citroën aj Slovenska?

Aj pri takej bohumilej činnosti, akou je kulinárčenie, sa dá poriadne poplakať. A to nielen vtedy, keď máte deň pod psa a všetko vám padá a prihára. Stačí dlhšie nadrobno krájať cibuľu.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Na každú vyčítavú otázku dostávam rovnakú odpoveď. „That's Nepali culture!” vravia mi kamaráti muzikanti, s ktorými trávim už mesiac v štúdiu, keď sa ich pýtam, prečo musia večer jesť doma, aj keď sú už dospelí. To isté mi odpovedajú, keď chcem vedieť, prečo ich rodičia a okolie nútia ísť pracovať na Blízky východ. Je to najnovší trend v našich končinách. Vyhnať talentované decko, ktoré má na to, aby z neho niečo bolo, pracovať do Dubaia alebo Qataru, kde je za posledného psa. Bez kariéry, bez rodiny, len ako mašinka na transfer peňazí od Arabov k Nepálcom, na účty mamy, babky, sestry, sesternice a aj jej manžela, ktorý zakladá nový biznis.

Mám ambulanciu v Ružinove. Starám sa o štvornohých pacientov, ktorí bývajú v mojej lokalite. Ak má nejaké zvieratko zdravotný problém, jeho majiteľ zdvihne telefón, stručne povie, o čo ide, a je ihneď bezplatne objednaný na konkrétny termín na vyšetrenie. Môže tak urobiť aj on-line cez internet. V dohodnutý čas príde, zaparkuje na priľahlom parkovisku a spolu s pacientom sa usadia do vždy čistej a voňavej čakárne s toaletou a wifi pripojením.

Chodiť so psom v Káthmandu je niečo celkom iné ako chodiť so psom v bezpečí stredoeurópskych vyľudnených ulíc. Nástrahy tu číhajú na každom kroku, a nie sú to hocijaké nástrahy. Najhoršie sú opice. Kým jednotlivci nie sú nebezpeční, len čo stretneme na prechádzke gang opíc, začnú na nás ceriť svoje špicaté zubiská a tvoriť okolo nás kruh.

Spojenie hlasovania o dôvere vláde s prijatím eurovalu malo byť posledným a najúčinnejším nástrojom, aby Dzurindova hra na psa a mačku vyústila v koalícii do víťazného konca.

Čo znamená pre nevidiaceho človeka vodiaci pes? A čo všetko znamená vodiť svojho pána pre psa? O nástrahách, nákladoch a dejinách toho jedinečného vzťahu píše Andrea Kaľavská.