Milujem Slovensko. Iste. Ibaže by som ho nemiloval. Vo svetle novej televíznej šou, ktorá má byť ťažiskovým jarným projektom Jednotky, veru neviem. Najprv by bolo asi dobré vyrovnať sa s faktom, že prvá epizóda bola odvysielaná na Veľkonočný pondelok, azda ako večerné finále sviatkov, alebo také čosi. Ľudia odhádzali sneh, odčerpali vodu z pivníc, popolievali, pošibali, ponavštevovali príbuzných, večer, znavení zasadli k televízorom, že si pri čomsi ľahšom oddýchnu, a Jednotka poďho do nich natvrdo, prudký atak veselia, pozitívnej energie, smiechu, radosti zo života a vôbec.

Dve knihy poviedok Erica Powella práve vyšli v pražskom vydavateľstve Comics Centrum. Sú absurdné a bizarné, ale najmä vtipné a láskavé. Nie romány, poviedky sú esenciálne – ani slovo navyše, žiadna vata, len talent a remeselná zručnosť. Sú poviedky vystavané na rozvinutí prvotného nápadu, nového, originálneho, pôvodného, tým dokážeme veľa odpustiť, iba to nie, že nás na konci neprefackajú výraznou pointou. A potom sú poviedky, v ktorých nápad nehrá žiadnu rolu. Dôležitá je atmosféra, schopnosť nadchnúť čitateľa, vtiahnuť ho dnu, aby mohol na relatívne malej ploche čosi zakúsiť. Tým neodpúšťame. Alebo fungujú, alebo nie.

Už mi konečne zasa všetko smrdí od dymu. Milujem tú vôňu (aj keď ma minule preto vyhodili z vlakového kupé, že „slečinka, ale takto sa do vlaku nenastupuje, takíto vyúdení, kto to kedy videl, no jaké by to bolo, keby tu každý takto smrdel od dymu?" Slušne som sa ospravedlnila ujovi a vyšla von do uličky. Ako som vychádzala, všimla som si, že z uja strašne tiahne chľast...).

Rytmus, Dudko z Paneláku a Bruce Willis v jednom filme? To fakt, alebo si niekto robí srandu? Piata Smrtonosná pasca sa odohráva v Moskve a v Černobyli, nakrúcala sa v Budapešti v americkej produkcii, hrajú v nej aj Slováci a premieta sa po celom svete. Globalizácia v jednej zo svojich čírych podôb, poldruhahodinové dokazovanie, že aj starnúci Bruce Willis je lepší ako žiadny. Nie je, ale nechajme to, zatiaľ žijeme veľmi úspešný a pestrý filmový rok.

Nedávno som recenzoval knižku Liberálny fašizmus amerického autora Jonáša Goldberga. Uvádza v nej, že fašizmus nebol pravicovým (klasicky liberálnym, konzervatívnym), ale ľavicovým hnutím (mladý Mussolini bol socialista a antiklerikál), ale aj ukazuje, ako bola americká ľavica v 20. storočí mnohými fašistickými konceptmi inšpirovaná. Od zväčšenia úlohy štátu v ekonomike cez eugeniku, velebenie generačnej vzbury mládeže až k predstave, že štát má dodať ľudským životom „zmysel“, urobiť ich „šťastnými“.

Liberalizmus sa presadil na konci 18. storočia, pretože priniesol nové riešenie otázky vládnutia európskych politických útvarov a neskôr tiež umožnil vyhnúť sa dvom alternatívam, charakteristickým pre predchádzajúce storočie európskych dejín – republike oslabenej vzájomným súperením záujmových skupín na jednej strane a monarchii utláčanej panovníkom alebo jeho aparátom (alebo obidvoma zároveň) na strane druhej. Až po tom, ako boli objavené a v praxi overené zastupiteľské a liberálne procedúry, mohla demokracia prekonať niekoľko storočí trvajúcu nedôveru voči nej, vyjadrenú v námietke, že predstavuje zriadenie, oslabované medzi sebou súperiacimi skupinami, ktoré ju odsudzujú na rýchly rozpad.

Dňa 27. septembra sa začne 22. ročník festivalu Divadelná Nitra. Mottom aktuálneho ročníka je jednoslovná otázka: „Očistení?”

Suchá správa hovorí, že 19. 6. 2013 sa v Moldave nad Bodvou uskutočnila plánovaná pátracia akcia, ktorá trvala tridsať minút, policajti na oddelenie predviedli 15 osôb, ani po jednej z nich však polícia nepátrala. Policajti ju hodnotili ako úspešnú a policajná inšpekcia ako akciu, vykonanú v súlade so zákonom. Rovnako suchá správa ombudsmanky Jany Dubovcovej hovorí o porušovaní základných občianskych práv pri domových prehliadkach.

Dňa 2. septembra zomrel vo veku 102 rokov držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Ronald Coase. I keď úmrtia ľudí takéhoto veku sa málokedy vnímajú ako tragédia, Coasova smrť je signifikantná.

Z rôznych hitparád podnikateľského prostredia, investícií či korupcie sa nemusí vždy padať na zadok. Niekedy sú výskumy postavené na príliš „mäkkých“ dátach, inokedy z nich trčí subjektivizmus hodnotiacich, porovnávanie neporovnateľného a často si aj vzájomne protirečia.