Victor L. Schermer vo svojej knihe Duch a duše (Triton, Praha 2007) píše: „Bůh je v našich srdcích. Bůh je láska. Bůh je v lidech. Bůh je v setkání Já – Ty. To vím jistě.“ Pekne povedané, akurát ma trochu mýli, že v našich srdciach a mysliach je aj nenávisť, závisť, zlo.

Tých, čo majú otvorené oči, premiér nešokoval pre to, čo v uplynulých dňoch povedal, ale

Pochádza z Hriňovej, vyučil sa za sklára, vyštudoval herectvo na VŠMU a stal sa členom divadla Korzo Astorka 90 a Teatra Tatra. Divadlo mu dáva energiu, považuje sa za tradične veriaceho človeka a svoje komické postavy hrá zásadne „na vážno“. Keby ich hral „na smiešno“, neboli by podľa neho smiešne. Lukáš Latinák.

Na gruzínske územie dopadla ruská raketa. Nevybuchla síce, ale jej ozvenu bolo aj tak počuť doďaleka. Gruzínsko má, zdá sa, už dosť manierov svojho ruského suseda. A platí to aj opačne. Chystá sa Kremeľ zraziť odbojnú republiku, kedysi časť svojho impéria, na kolená?

Pred sto rokmi vzniklo hnutie, ktoré sa stalo globálnym fenoménom. V našich končinách to skauti nikdy nemali jednoduché. Prežili roky rozmachu, ale aj obdobia zákazov a prenasledovania. Hoci tie im už dnes nehrozia, musia čeliť úplne novým výzvam.

Palestínsky lekár Ašraf al-Hazuz, dnes 37-ročný, spomína na osem rokov, ktoré strávil v líbyjských väzeniach. Opisuje mučenie, ktoré si vytrpel u Kaddáfího zabijakov, a utrpenie piatich bulharských zdravotných sestričiek, ktoré boli uväznené spolu s ním.

Som sporiteľom II. piliera a verím svojej DSS. Každoročne dostávam výpis o svojom účte, na ktorom vidím, koľko prostriedkov som vložil a aké je ich zhodnotenie. Je vyššie ako keby som mal peniaze v banke.

Znie to dobre, keď premiér vyhlási, že ministerka Tomanová mala odvahu ísť do konfliktu s DSS a preto je obeťou médií. Kto sa však pozrie na ministerkine skutky a návrhy, objaví namiesto konfliktu výdatnú pomoc.

Čím dlhšie som skautka, tým viac si uvedomujem pravdu tohto výroku. Možno to znie, akoby som sa so skautskou šatkou na krku narodila a na prvý tábor išla hneď, ako som sa naučila chodiť. Bolo to úplne inak.

Všetko na svete je relatívne. Úplne najrelatívnejší je azda pocit blahobytu, vyspelosti a ktovie čoho ešte, čo nám určuje spokojnosť s tým, v čom žijeme.