Keď človek sleduje médiá, musí mať pocit, že príčinou krízy je nadmerné zadlžovanie krajín a „prejedanie budúcnosti“ vládami. Ale to nie je pravda.

V roku 1967 som prišiel na študijný pobyt do Tübingenu. Dvadsaťdva rokov od konca druhej svetovej vojny, sedemnásť rokov od vzniku Spolkovej republiky Nemecko. Rok pred Pražskou jarou v Československu a Parížskym májom. Zažil som v Tübingene Kafkovho spolupútnika Maxa Broda, filozofa nádeje Ernsta Blocha, rekonštrukciu mestského historického jadra. Bol to čas študentského protestu proti skostnatenému školstvu, starým nacistom, korupcii. Ponúkali sa rozličné riešenia od Maových červených knižiek až po teroristické červené brigády a vraždenie. U nás sovietske tanky.

Ešte nikdy som nebol na Kaukaze. Prvého Azerbajdžanca v živote som stretol vo Viedni a on ma ohromil tézou, že jeho vlasť Azerbajdžan a moja vlasť Rakúsko sú dvojčatá. Obe krajiny sú naozaj rovnako veľké, obe majú osem miliónov obyvateľov a obe sa označujú za vojensky neutrálne. Azerbajdžan si objednal svoje bankovky u toho istého dizajnéra, ktorý navrhoval euro. Dizajnér je Rakúšan a svojich zadávateľov nesklamal: Azebajdžanci majú teda bankovky bez tváre rovnako ako my.

Kde bolo, tam bolo – stačia štyri slová, a už je jasné, že sme v rozprávke. Mohli by sme naznačiť, že aj za siedmimi horami, ale to už by zbytočné. To „kde bolo, tam bolo“ na kontextové ukotvenie bohato stačí, ide totiž o to najpresnejšie časovo-priestorovo-príbehové vymedzenie vôbec. Ak začneme príbeh práve takto, nikto už nás nebude obviňovať z paktovania s realitou, sme v bezpečí fantázie, kde sa môže stať čokoľvek.

Vstala o šiestej ráno a opatrne si rozčesala vlasy. Použila zlomenú zubnú kefku s tými najtvrdšími štetinami. Vlasy jej siahali takmer po pás, ale teraz, keď si ich česala, to bolo poslednýkrát, na rozlúčku. Svoju zvlnenú hrivu totiž ešte pred Vianocami vymenila za peniaze.

O kolobehu vody v prírode sme všetci veľakrát počuli a je to jedna z mála vecí, ktorú si zo školy celkom dobre pamätáme. O kolobehu vápnika v tej vode sme tiež počuli, ale nepamätá si to skoro nikto. Aká škoda.

Trinásteho mája 1964 začal Richard Brautigan písať román. O dva mesiace neskôr ho dokončil a o štyri roky vyšiel vo vydavateľstve Four Seasons Foundation. Koncom roku 2011 vyšiel v slovenskom preklade a v mimoriadne pôsobivej grafickej úprave. V melónovom cukre.

Som obklopený lekármi. Napríklad môj brat Peter je lekár. Na jeho mieste by som ním už nebol. Pretože to, čo čítam o lekároch, je také urážajúce, že vydržať môže iba zopár hrdinov a samozrejme veľa odborárskych bosov. Kolektívna vina ako vyšitá, súčasnému bláznovstvu asistuje síce len malá časť, ale každý píše lekári to, lekári hento. Nikto nepíše prísne o odborároch, tých ľud naďalej miluje a rád bude nasledovať ich rady.

Možno by si všetci apokalyptickí fanatici mali znova preštudovať mayský kalendár, pretože starí Mayovia tam nehovoria o konci sveta v roku 2012, ale skôr o konci hudobného nosiča, známeho ako „cédečko.“

Nemáme veľký problém rozlíšiť počínanie Ľubomíra Galka a Roberta Kaliňáka. Prvý bojoval proti korupčnej chobotnici, o druhom radšej pomlčme. Prvý hovorí škrípavo otvorene, druhý hladko klame. Prvý pripúšťa chyby, druhý sa dodnes neospravedlnil Hedvige Malinovej. Rovnako dobre vieme, že ani novinárov nemožno vyňať spod zákona a majú len tie práva ako ostatní.