V utorok 4. marca vystúpi v bratislavskej Starej tržnici anglická pesničkárka, speváčka a gitaristka Anna Calvi. Energická a expresívna na pódiu, plachá a tichá mimo neho.

Mysela som si, že je to život vo veľkom meste, ktorý otupil naše susedské vzťahy. Keď som vyrastala v Trnave, poznali sme všetkých susedov v našom dome po mene a kamarátili sme sa minimálne s polovicou z nich (u mňa bolo číslo väčšie ako u ostatných členov rodiny, lebo ja som sa hrala aj s rómskymi deckami). Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, už sa naše vzťahy obmedzili na maximálne 2 rodiny v dome. Sťahovali sme sa často. Dodnes som sa sťahovala 24-krát, dokopy v 4 krajinách. Vystriedala som teda množstvo susedov. A môžem povedať jednu vec – nikde nie sú susedské vzťahy chladnejšie ako v bývalom „ostbloku”.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Najprv som to počul vo Varšave: začal sa rok, keď si pripomíname slobodu. Potom som to počul od maďarského prezidenta. Vyzval, aby sme sa pokúsili oživiť, čo sa vtedy pred štvrťstoročím stalo.

Raper Marián Bene Benkovič počas dňa pracuje ako plánovač výroby televízorov. V jednom zo svojich textov rapuje, že celý deň exceluje, čím odkazuje na to, že celý deň kuká do Excelu a do SAP-u. No a večer, namiesto kukania do televízora, píše svoje hlúposti.

Nájdeme ich skoro v každom lepšom kompóte, to znamená najmä v tom od mamy či starej mamy. Nesmú chýbať vo varenom víne či v punči. Podobajú sa na malé klinčeky na čalúnenie a rovnako sa u nás aj volajú.

Efekt novej metly Taliansko opäť strieda. V piatok podal demisiu do rúk prezidenta Georgia Napolitana premiér Enrico Letta. Nedôveru mu vyslovila jeho vlastná Demokratická strana a hlasovanie inicioval jeho spolustraník a rival Matteo Renzi, primátor Florencie. Letta si podľa Renziho vyslúžil nedôveru slabým bojom proti zúfalému stavu ekonomiky, ktorá klesla za sedem rokov o 9 percent, a proti nezamestnanosti, ktorá je na 40-ročnom maxime.

Príliš málo vlád dokáže skrotiť bujnejúci sociálny štát skôr, než udrie katastrofa. V dôsledku toho nakoniec niektorí občania prekonajú ekonomickú obdobu infarktu: čaká ich drsný pokles životnej úrovne. Stanú sa totiž obeťami koncovky neudržateľných programov.

Ani po odchode zábavného Berlusconiho z najvyšších postov neprestávajú z Talianska prúdiť tragi-ekono-komické správy. Taliansky audítorský dvor nedávno oznámil zámer zažalovať agentúru S&P za zníženie ratingu krajine a s tým súvisiace škody vo výške 234 miliárd eur. Agentúra totiž podľa audítorov v posudzovaní bonity talianskeho štátu nezohľadnila jeho „históriu, umenie a prírodné scenérie“. Babráci z S&P tiež určite zabudli, že nie Nemec, ale Talian vymyslel podvojné účtovníctvo a práve Taliansko je kolískou moderného finančníctva. Na to by sme však nemali zabúdať ani my v eurozóne.