Aký je štát hospodár a vlastník v súvislosti s predraženými nákupmi v zdravotníctve, už vidí každý. Nikoho netrápi, že v kultúre sa deje presne to isté. Tíško a spokojne tu prežíva ten istý, socialistický kultúrny model, kde sa plytvá a korumpuje rovnakými miliónovými sumami. Z daní nás všetkých platíme kultúru ako jeden obrovský, betónový moloch, s ktorým si nikto netrúfa pohnúť. Od čias Novembra tu nebol jeden minister kultúry, ktorý by priniesol do financovania kultúry systémové zmeny. Nie občan, kultúru u nás robí výhradne štát a jeho úradník.

Je utorok podvečer, citeľne sa ochladilo. Počet ľudí sa postupne zvyšuje, dve tretiny tvoria mladí ľudia. Hoci sa tu odohrá aj malá subdemonštrácia sekty okolo Slobodného vysielača (majú megafón, transparent, vlastné heslá), reč tvárí prezrádza, že prišli najmä slušní pracujúci alebo študujúci ľudia. Vadí im korupcia a Smer, sú to pre nich synonymá.

Náš pradedo bol piatym, najmladším synom talianskej rodiny kamenárov, ktorí prišli na východné Slovensko stavať železničnú trať a už neodišli. Keď mal pradedo deväť rokov, paličkou pichal kdesi na lúke do osieho hniezda práve v momente, keď šla okolo v koči na krstiny čerstvo narodená prababička. Zúrivé osy vyleteli z hniezda a dopichali ju. Rozzúrená prababičkina rodina chlapca chytila, doviedla ho domov k jeho kamenárskym rodičom a tí museli miestoprísažne sľúbiť, že ak bude z dievčaťa kalika, keď vyrastie, bude si ju musieť náš pradedo zobrať za ženu.

Nie je nič malichernejšie ako tieto liberálno-konzervatívne vojny, ktoré zas zaplavili internet po videu s Mariánom Kuffom. Je mi z nich nanič, pretože sú také zbytočné a stoja iba na obmedzenosti na oboch stranách. V našej hudobnej kapele sme všetci bezbožníci. Nechodíme do kostola. Naša viera tu je, ale nedokážeme ju definovať nábožensky. Stalo sa nám však, že nás začali v kláštore počúvať mnísi. Jedného pekného dňa sme sa opatrne zoznámili a odvtedy si navzájom vymieňame baktérie – v duchovnom zmysle.

Vyrástol v Maďarsku, pracuje v USA, nedávno prednášal v Bratislave na Slovenskom psychiatrickom zjazde. Hovoril o špeciálnom type demencie, ktorej prvými príznakmi nie sú problémy s pamäťou, ale problémy s rečou. Steven Rapcsak.

Patrí k dobrej tradícii európskej nafúkanosti opovrhovať takzvaným ekonomickým myslením. Akoby správať sa altruisticky, ctiť vládu zákona a lásky k blížnemu bolo iba vzácnou nadstavbou osvietenej mysle, a nie tým najekonomickejším správaním sa spoločenstva, ktoré chce prežiť! Opovrhujeme ekonomickým pohľadom na svet, akoby v ňom bolo čosi nízke, pritom na uspokojenie tých najväčších ideálov by úplne stačilo, keby sme sa dokázali správať práve ekonomicky.

Po všetkých, čo predstavujú reálnu moc v našej krajine, od politikov vládnej strany až po biskupov, sa k referendu nevyjadrili už len slovenskí mafiáni. Divím sa, že zatiaľ ešte nijaká „mafia friendly“ televízia nespravila reportáž o tom, čo si skutočný slovenský kmotor myslí o nebezpečenstve hroziacom tradičnej rodine. Veď by to nebolo prvýkrát. Ukázala by ho ako vzorného otca, ktorý si len ťažko dáva servítku pred ústa, čo sa „tých buzerantov“ týka, a obrázok by bol dokonalý.

Nestálo by to za reč, keby reč nestála na doskách schopných uniesť jasot i žiaľ sveta. V divadle možno všetko, aj Všetko naopak, aj Kocúrkovo naopak. To sa práve deje na košickom javisku.

Nebojácni kresťanskí spoluobčania zas odvážne dvihli hlavy a postavili sa proti zlu – v metalistických textoch na festivale Gothoom. Ešte som nepočula o tlupách metalistov, ktoré by napádali ľudí, rabovali kostoly či reálne niekoho ohrozovali. A čo mi pamäť siaha, na tie desiatky metalových koncertov, ktoré sme v Stoke usporiadali, si spomínam ako na akcie najslušnejších baránkov božích, ktorí síce v sále ručia ako stádo rozzúrených muflónov, ale keď bolo po všetkom, sami si po sebe pozbierali smeti!

Volá sa Martin Keprta. Preslávilo ho video z ruskej televízie s kalašnikovom v ruke a slovenskou vlajkou na pleci. Má dvadsaťšesť rokov a je z Bratislavy. Momentálne leží v doneckej nemocnici s prestrelenou sánkou a pýši sa novou vojenskou prezývkou Kovový zobák. Hneď, ako sa zotaví, bude opäť brániť svoju novú vlasť, Doneckú ľudovú republiku. Chalan tu od nás, z Petržalky. Dnes už to nie je len nejaký civil. Jeho hodnosť je „dôstojník“ a v zákopoch prežil svoje najkrajšie narodeniny v živote.