Jubilejná blamáž

Z Kocúrkova Jána Chalupku zostali iba mená postáv, s prižmúrením oka aj vypreparovaná kostra príbehu, ibaže aj to naopak. Nestačilo totiž, že v Kocúrkove je všetko naopak, režisér musel, lebo aj chcel, to, čo už je dosť na hlavu postavené, ešte viac poudierať svojou hlavou aj komplet hlavami všetkých účinkujúcich. Lebo, ako o tom v bulletine píše: „Myslenie a konanie mladej generácie v Kocúrkove ovplyvňuje kľúčový pojem individuálna sloboda. Tento najvyšší fetiš chápu výhradne ako slobodu sexuálnu, slobodu vlastniť a neuznávať akúkoľvek tradičnú autoritu.“ No dobre, ale prečo to robí Eduard Gürtler odvolávaním sa na pôvodný príbeh tak ozlomkrky, že vykrúti krk pôvodnému autorovi, až beda. Prečo si nesadol k stolu a nenapísal bez škrupúľ svoj text bez (z jubilejnej úcty azda) pridaného Chalupku ako svoj generačný protest proti „mysleniu a konaniu“ inej generácie. Na čo mu je zaštítiť sa posvätnou aurou zakladateľskej hry slovenského divadla? Aha, lebo v Košiciach sa podujali touto inscenáciou „uctiť“ 90. výročie prvého uvedenia tejto hry v tomto divadle a súčasne rovnaké výročie vzniku Východoslovenského národného divadla, to všetko bolo prvýkrát roku 1924.
To, že Kocúrkovo meškalo z Liptovského svätého Mikuláša do Košíc 94 rokov, patrí, mierne povedané, k vrtochom dejín, no a prečo sa pripomína historicky významná udalosť, s prepáčením, kopnutím do kolien Chalupkovi, to môže byť pochopiteľné iba frustrovanému režisérovi a súčasne aj autorovi, ale už menej tým, ktorých prinútil robiť opičie kúsky na scéne znázornenej ako smetisko. To je však rovnako primerané ako jazyk, ktorým príbeh komunikuje s publikom. Miestami sú to slová ako v pamätnej reči  českého prezidenta z Lán, lež tá sa v reprízach vypípa alebo vybodkuje, kým v Košiciach sa slovo ch.. povie naplno a keď sa žiada ešte viac, povie sa po anglicky „fuck you“, aby to však bolo zrozumiteľné, v náznaku sa to aj predvedie, lebo táto generácia je už raz taká.
Škandalózne predstavenie Kocúrkova (po prestávke Všetko naopak) si pomýlilo dátumy i miesto činu. Režisér sa mohol rozškeriť inde (napríklad na košickej Malej scéne) a inokedy, nie však tu a teraz. Lebo to, čo tu udeje sa, nepodobá sa na čudesá, lež na škandál na účet, keď už aj toto treba povedať, najuctievanejšej slovenskej klasiky a jej lokálneho jubilea. Pristál by tomu aj zápis iného klasika: „Zmätok v Kocúrkove v následku zmeny štátneho zriadenia“ (Jonáš Záborský Faustiáda), lebo aj jeho príbeh sa odohráva v Kocúrkove, ba v jeho knihe je aj odhalený pôvod tohto slova. Nuž teda, keď počujeme z úst inscenátora dovolávanie sa „individuálnej slobody“,   (jej autentický vzácny príbeh triumfuje  tiež v týchto novembrových dňoch), treba už iba poznamenať, že bez zmeny štátneho zriadenia a z nej plynúcej slobody by si režisér takto rozšafne ani neškrtol, ba ani Štátne divadlo nemohlo dotovať subštandardnú jubilejnú produkciu z rozpočtu daňových prispievateľov. Aby hanba bola celá, v hľadisku nie každý dokázal stráviť rozkoše individuálnej slobody a v prestávke sa porúčal.
.autor je divadelný kritik. Štátne divadlo Košice. Ján Chalupka, Eduard Gürtler: Kocúrkovo, parafráza na dnešné časy. Premiéra 7. novembra 2014. Réžia Eduard Gürtler, scéna Ján Fábry, hudba No Name a Igor Timko, kostýmy Silvia Zubajová. Hrá celý činoherný súbor.