Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia. Svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ a aby s hrozivou jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer dve tretiny svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý sa treba a možno vážne usilovať. Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb a znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva. Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej slovenskej ekonomiky, ktorá sa bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným-jediným – hlasným volaním zriecť sa jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.

Ekonomie dobra a zla: Po stopách lidského tázání od Gilgameše po finanční krizi. Pútavý názov a pútavý autor Tomáš Sedláček. Stojí však tých trinásť eur za to?

Keby Vladimir Odojevskij nakukol do kantábrijského mesta Potes, tešil by sa zo svojho dielka s vydareným názvom ešte viac. Potes je totiž ako vystrihnuté z jeho rozprávky Mestečko v tabatierke: „Brána, vežičky, domček, druhý, tretí, štvrtý – ani spočítať sa nedajú, jeden menší od druhého...“

Michael Moore začal svoju neuveriteľnú filmársku kariéru dokumentom o svojom rodnom meste. Nápad mal skvelý a cit dokumentaristu sa pri výbere témy nezaprel.

Ján Chalúpka napísal Kocúrkovo. Predstavil typ malého mesta, ktorého predstavitelia si o svojom postavení myslia viac, ako v skutočnosti znamenajú. My si pokojne môžeme zameniť malé mesto za malú krajinu. V súčasnej hre má Robert Fico plné ústa sociálneho štátu. Slovo sociálny používa vo veľmi rôznych významoch. Napríklad chudobný sa volá aj sociálne slabý. Ak sa stane človek nezamestnaným, má ho zachytiť sociálna sieť. Alebo existujú sociálne podniky. Majú slúžiť na vytváranie dočasných pracovných miest, slúžia však skôr ich zakladateľom.

Sú mestá, v ktorých vítate, keď sa behom času menia. A sú také, v ktorých vás nadchne ich nemennosť. Poľský Krakov je jedným z nich. Odkedy bol Krakov hlavným mestom celého Poľska, uplynulo zopár storočí, a takmer storočie prešlo od čias, čo za Rakúsko-Uhorska zažil, ako mnohé iné mestá bývalej monarchie, svoju poslednú zlatú éru, a zmenil sa len málo.

Na Najvyššom súde Slovenskej republiky nastala nezvyčajná situácia: funkcia jeho predsedu nie je dlhodobo obsadená. Stojí preto za úvahu otázka, v akom rozsahu môže podpredseda Najvyššieho súdu (NS) vykonávať práva svojho predchodcu.

Keby mala prestížna cena Mercury Prize finále, je takmer isté, že by sa v ňom stretli tri mladé a mimoriadne talentované Londýnčanky. Hoci sa víťazkou nakoniec stala Corynne Elliot aka Speech Debelle, za pozornosť stoja všetky tri.

Monty Hall nikdy nedosahoval kvality Monty Pythona, ale jeho televízna šou bola svojho času veľmi populárna. Dnes je známy najmä vďaka matematickej úlohe, s ktorou nemá nič spoločné.

V roku 2004, počas hektických mesiacov pred prezidentskými voľbami, robil harvardský psychológ Drew Westen spolu so svojimi kolegami Stephanom Hamannom a Clintom Kiltsom výskum zmien, ku ktorým prichádza v mozgu podporovateľov jednotlivých politických táborov, keď sú konfrontovaní so situáciou, ktorá je v rozpore s ich politickým presvedčením. Ako „laboratórne zvieratá“ použili 15 presvedčených demokratov (podporovateľov Johna Kerryho) a 15 rovnako presvedčených republikánov (podporovateľov Georgea W. Busha). Drew Westen k tomu vo svojej výbornej knižke The Political Brain (Politický mozog) ironicky poznamenáva, že by radi testovali aj skupinu politicky nevyprofilovaných, respektíve nestranných osôb, ale v tých časoch sa také hľadali v Amerike iba ťažko. Na skenovanie ich mozgu „v činnosti“ použili modernú techniku fMRI (funkčná magnetická rezonancia), ktorá umožňuje sledovať aj drobné zmeny v prietoku krvi jednotlivými mozgovými štruktúrami a odhaliť tak, ako sa jednotlivé mozgové štruktúry aktivizujú či utlmujú. Premietali im pritom diapozitívy, na ktorých boli výroky, z ktorých vyplývalo, že sa konkrétny prezidentský kandidát – Kerry či Bush – dopustil nekonzistentnosti, napríklad v jeden deň niečo vyhlásil a o pár dní povedal či urobil niečo úplne opačné alebo iné. Trebárs Kerry najprv vyhlásil, že v konflikte okolo Saddáma Husajna treba dať ešte šancu ekonomickým sankciám, a potom o dva dni napísal, že vyjadruje plnú podporu vojenskému plánu prezidenta Busha. Alebo Bush vyjadril na návšteve amerických vojakov v Iraku plnú podporu „mužom a ženám, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu za svoju vlasť“, a potom podpísal zákon, ktorý ruší podporu lekárskej starostlivosti o veľký počet vojnových veteránov. Výroky i skutky boli zväčša fiktívne, vymyslené, ale tak, aby pôsobili vierohodne, ako skutočná informácia. Po kontradiktórnej informácii na druhom diapozitíve ešte nasledoval tretí, na ktorom bola výzva, aby pokusná osoba zhodnotila, či tie dve informácie na prvých dvoch diapozitívoch boli v rozpore, a nakoniec štvrtý diapozitív obsahujúci výzvu, aby osoba vyhodnotila mieru rozporu (na škále od 1 do 4). V rámci experimentu ukazovali pokusným osobám aj podobne inkonzistentné infromácie o politicky neutrálnych osobách (herec Tom Hanks, spisovateľ William Styron a podobne).