Niektoré veci dosť dobre nechápem. Česi nechcú americký radar. Prečo? Tak znie otázka. A odpoveď? Nie je celkom jasná. Niektorí hovoria, že by to narušilo ráz krajiny. Iní, že to nie je potrebné, lebo im (Čechom) nič nehrozí.

Máte aj vy na poličke vedľa postele zopár prečítaných kníh, po ktorých siahnete vždy vtedy, keď vám okolitý svet, život či čítanie konkrétneho dňa zanechá nepríjemnú pachuť na jazyku a cítite potrebu rýchlo sa jej zbaviť? Medzi moje stálice patria aj knihy Konrada Lorenza. Hovoria o mieste človeka v prírode. A aj o iných veciach.

Obraz Maďarska, ktorý nám servírujú viacerí naši politici, vzbudzuje dojem, že naši južní sudedia nerobia nič iné, iba ukradomky poškuľujú, ako by nám čo najviac znepríjemnili našu vydretú samostatnosť. Ale je fakt, že v Maďarsku sa derie k moci Viktor Orbán, ktorý sa s nacionalizmom rád zahráva. Je teda dôvod začať sa báť?

Ja som sa tiež osobne domnieval, keď sme uzatvárali otvorený druhý pilier po šiestich mesiacoch, že táto vec je za nami... Že sme mohli už nechať tento systém žiť svojím životom.

Predložený zákon, ktorý dáva štátnym orgánom moc postihovať rodičov za mierne telesné tresty, je ukážka ideologickej politiky. Nerieši skutočný problém, ale vytvára si dôvod na intervenciu štátu a problémy rodiny zhoršuje.

Šachista má 8 pešiakov, ale iba jedného kráľa. SNS aj HZDS sú na tom podobne. Ministrov, prepytujem, majú síce nepomerne menej, ale kráľa iba jedného.

Jednou z hlavných tém slovenských médií je absolútna dominancia Roberta Fica v slovenskej politike. Iste, Ficova moc a popularita fascinujú. No hlavným problémom našej politiky nie je Fico, ale čosi iné: triumf antipolitiky.

Všetky farby oblohy sú úchvatné. Modrá cez deň, červená ráno či večer, čierna v noci. Nemenej pôsobivé sú farby oblakov, úžasné sú farby dúhy. Ale najzvláštnejšie a

Pochmúrne zábery na mladého muža, lúčiaceho sa so svojou ženou a na autobus smer Dublin. Dramatická hudba, smútok, slzy. A potom strih, ten istý mladík sa s úsmevom vracia z cudziny na rodnú hrudu.

V roku 1963 napísal Konrad Lorenz knihu Takzvané zlo, v ktorej rozoberá agresivitu živočíchov voči príslušníkom vlastného druhu. Záverečné kapitoly sú venované človeku – je to smutné čítanie.