Pavel Strojlov je ruský exulant. Žije v Londýne a na svojom počítači má päťdesiattisíc nepublikovaných, nepreložených a prísne tajných dokumentov odcudzených z Kremľa. Väčšina z nich sa datuje do obdobia krátko pred koncom studenej vojny. Ukradol ich v roku 2003 a ušiel z Ruska. Pred pár rokmi by tieto dokumenty mali pre CIA hodnotu miliónov.

Keby prešiel návrh Richarda Sulíka, Slovensko by vyvolalo zbytočnú pozornosť. Pre krajinu ani demokraciu nič dobré. Pokúsim sa odosobniť a nepozerať sa na problém ako politik Smeru. Úplne sa mi to nepodarí, ale chcem ukázať, že v spore ide o viac ako len o osobu Roberta Fica.

Ortodoxný židovský rabín Baruch Myers žije naplno svojím poslaním a veľkou rodinou, momentálne má trinásť detí a vnučku. Jeho každodenný život, životný štýl, ako on hovorí, „lajfštajl“, je do posledného detailu neoddeliteľný od viery.

Emil, zažil som zvláštnu príhodu a neviem, čo si mám o tom myslieť, pretože vysvetlenia môžu byť rozličné. Išiel som do supermarketu. Len tak, popozerať sa, lebo väčšinou nenakupujem, ale občas sa rád po tom obchode poprechádzam a predstavujem si, čo by som si všetko mohol kúpiť, keby som na to mal, lenže problém ani nie je v tom, že na to nemám, ale v tom, že to nepotrebujem, pretože to, čo potrebujem, už mám.

Nedávno sa vláda pokúsila v rámci naplnenia štátnej kasy zvýšiť aj spotrebné dane. Okrem cigariet chcela vytiahnuť peniaze aj od pivovarníkov a vinárov. Obe skupiny protestovali. Vinári úspešne. Prečo sú takí výnimoční?

Sú to iní Česi, Slováci, Poliaci, Nemci... Berú tisíce eur mesačne, žijú a pracujú tisíce kilometrov od svojich domovov, slúžia zvláštnemu súštátiu, o ktorom nikto nevie, čo to je, a už vôbec nikto netuší, čo z neho časom bude. Na návrší nad starým mestom si postavili vlastnú štvrť, ktorá, pretože do šírky veľmi rásť nemôže, mohutnie a šplhá sa do výšky. Nie sú obyvateľmi mesta, v ktorom celé roky žijú, ale ani krajiny, z ktorej pochádzajú. Sú to „Bruselčania“.

Emil, vieš, čo robím, keď nič nerobím? Dívam sa na telku. A keďže nič nerobím furt, tak na ňu zízam stále. Rozmýšľam, ako sme žili, keď nebola televízia. Ani si to už neviem predstaviť.

Sú dedinky, kde sa na pohľad nič nedeje. Nezaplavila ich povodeň, nestavajú tam múry, „riešiace rómsky problém“, obyvateľov netrápia žabomyšie komunálne vojny. Žije sa v nich pokojným životom, zaujímavým len všednosťou.

Na sídlisku v Devínskej Novej Vsi žijem od roku 2004. Ešte pred pár dňami som písal milý fejtón pre ročenku našej fabriky Volkswagen. Ako už neraz predtým, opäť som raz oslavoval očarujúcu polohu Devínskej Novej Vsi, diaľavu moravských luhov, pocit bezpečia, ktorý nám dodáva nad nami tróniaca Devínska Kobyla a pocit akejsi plážovej pohody, ktorý máme vďaka Sandbergu.

Premostenie a rekonštrukcia. To sú dnes najfrekventovanejšie slová súvisiace so Slovenskou národnou galériou. Chceli sme na vlastné oči vidieť, o čo ide, a tak sme sa do areálu bývalých Vodných kasární pri Dunaji vybrali.