Pozerám sa na fotky svojich nepálskych detí a plačem. Viem, že som si to už zakázala. Nič nevyriešim, keď si budem ešte viacej ničiť nervy. Len nakŕmim svojou zlosťou, bezmocnosťou, sklamaním a stále nestráveným šokom svoju odvahu, otrasiem sa a idem robiť niečo užitočné. Niečo, čo im možno pomôže. Niečo, čo mi utlmí bolesť zo sklamania a vlastnej slepoty počas tých piatich rokov, čo som pomáhala mojim nepálskym deťom.

Keď porovnáme vývoj Slovenska v 20. storočí s vývojom niektorých významných európskych národov, udrie nám do očí ich zostup a slovenský vzostup. Pred sto rokmi bola Veľká Británia veľmocou v prvej kategórii, aby v nasledujúcich rokoch stratila svoju koloniálnu ríšu vrátane Indie a významnej časti Afriky. Niečo podobné sa dá povedať o Francúzsku. Rusko sa posunulo z pozície veľmoci, v ktorej bolo už prinajmenšom dve storočia predtým, do pozície superveľmoci. Cez rozšírenú sovietsku štátnosť a ideológiu komunizmu vládlo polovici sveta. Zrútením ideológie však Rusko o toto všetko prišlo. Globálnu ideu nemá, rozpadom Sovietskeho zväzu sa ocitlo za hranicami Ruska dvadsať miliónov Rusov.

Základným problémom plošného nákupu Planéty vedomostí je jeho plošnosť a nehorázna predraženosť – keď už sa toľko hovorí o digitálnej gramotnosti, tak viac ako 10 miliónov eur môže za takýto produkt zaplatiť len digitálne úplne negramotný človek (alebo štátny úradník). Druhým najväčším problémom je didaktická prázdnosť až úbohosť mnohých lekcií a veľmi nerovnomerné pokrytie štátneho vzdelávacieho programu jednotlivých predmetov.

Deti pristupujú k matematike väčšinou s nadšením. Ale niekde po ceste sa stane, že sa im znechutí. Možno preto, že od určitého momentu jej prestanú rozumieť. Boli týždeň doma choré s angínou alebo učiteľ prebehol látku prirýchlo, alebo pol roka suplovala matematiku dejepisárka. Mohli by sme po¬vedať, že im ušiel „matematický vlak“.

Všetko ostáva tak, ako bolo. Všetci milovníci nedeľných nákupov môžu byť pokojní, nikto im ich radosť zatiaľ nevezme. Dokonca aj počas sviatočných dní – s výnimkou tri a pol dňa v roku – sa bude veselo nakupovať.

„Neeeeboj sa šenkiho!“ je častá výzva môjho pokorného a pracovitého cigánskeho kamaráta Laca, keď spolupracujeme na zveľaďovaní fiľakovského priestoru. Muž, ktorý živí dvanásť detí a hovorí maďarskou slovenčinou, mi často prízvukuje: „Filipe, neeeeboj sa šenkiho,“ čo vo voľnom preklade znamená nikoho alebo ničoho. Hm.

Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Udalosti okolo Pussy Riot sú dôležité na to, aby sme si nemysleli, že to bude na zemi už len jednoduchšie a že sloboda je samozrejmá. Držím im palce, dúfam, že pozornosť, ktorú im svet venuje, im pomôže. Ak aj niečiu vieru, rozum či cit urazilo to, čo v chráme robili, oveľa viac by každého veriaceho, racionálneho a citlivého človeka malo uraziť to, čo sa okolo nich deje teraz.

Mám taký pocit, akoby viacerí očakávali moje vysvetlenie na tému Koncert pre Jara Filipa a moja neúčasť. Rozpitvávajú to médiá, ktoré do toho nevidia, tak sa pokúsim opísať situáciu. Na to však musím začať v minulosti a musím byť osobná. Veľmi. Vyrastala som bez svojho biologického otca. Nič zvláštne, vyrastá tak veľa detí. Počas týchto 16-tich rokov bolo veľa chvíľ, ktoré mi ho pripomínali. Keď bol v telke a program niekto záhadne prepol, keď bol v divadle za zavretými dverami a ja som ho tajne pozorovala, keď som nakrúcala prvý film, robila prvé vystúpenia a rozmýšľala, či ma vôbec vidí, či o mne vie.