Je to už vyše roka, čo naši dobrovoľníci odhalili, že sa v nepálskom sirotinci Happy Home deti týrajú a peniaze spreneverujú. Keď sa to prevalilo, bol to šok najvačšieho kalibru. Pre nás, ktorí sme tomu zasvätili svoju dušu aj čas, aj pre vás, ktorí ste posielali peniaze. Na rozdiel od niektorých iných organizácií, ktoré napriek jasným dôkazom radšej strčili hlavu do piesku, aby nemuseli svojim sponzorom nič vysvetľovať a aby neboli označení za klamárov, si náš slovensko-český tím povedal, že to tak nenechá. Bol to tvrdý, rok trvajúci boj.

Profesionálnej deformácii sa nevyhnete takmer v žiadnom povolaní. Keď sa entomológovi dostane do rúk detská knižka o hmyze, v prvom rade ju skontroluje prísnym okom odborníka. Vďačným terčom je kniha o Ferdovi Mravcovi.

Keď už človek nemôže byť kočovným Cigáňom, cirkusákom ani kolotočiarom, ešte mu v tomto svete ostáva jedna možnosť: stať sa kamionistom. Zo spomínaných možností je to tá najkomerčnejšia a pre širšiu verejnosť najprijateľnejšia forma putovného života. Tak ako ostatné spomínané skupiny, ani kamionisti sveta neunikli môjmu drobnozraku. Na ceste z Kaukazu sme hladní odbočili z diaľnice do čudného „mestečka“. Po dlhých hodinách pustatiny, sme zrazu vošli do zvláštneho areálu, kde boli rôzne búdy, motely a reštaurácie. Pred každou z nich stál človek a kýval na nás.

... a to som si myslela že pravidelné návštevy psychiatra, vlastná hudobná tvorba, motanie sa po Himalájach či napísanie autobiografickej knihy sú už úplné maximum, čo môže človek urobiť na získanie maximálnej sebareflexie...omyl. Vlastné dieťa to všetko ďaleko predstihuje. Za tie tri týždne som sa naučila o sebe strašne veľa. Naučila som sa chápať, riešiť a akceptovať svoje vlastnosti a chyby, o ktorých som dávno vedela. To dieťa je, aj keď sa človek naozaj snaží neprojektovať sa do neho, dokonalým zrkadlom.

Kričia na seba z balkóna na balkón a ja si v prvom momente myslím, že sa hádajú. Nie je to tak. Pani z domu na rohu oznamuje svojej susedke, že v obchode na rohu ulíc Boyeros a Tulipán sa objavilo lepidlo cola loca. Majú doširoka otvorené oči a živo diskutujú. „To lepidlo nebolo, už ani nepamätám... Nikde ho nemali!“ Usmievam sa, ale oči mi padnú na špičku mojej topánky, ktorá už tiež nevyhnutne potrebuje trošku sekundového lepidla, o ktorom susedky tak nadšene hovoria, ako keby to bolo hovädzie na prídelovú knižku. Keby som prišla včas a odniesla si ešte nejakú tubu tej zázračnej substancie, mohla by som si prilepiť aj vypadávajúci kláves na počítači a zvonček na dverách, ktorý už takmer nie je počuť.

Jeseň sa v Moskve prejavuje okrem iného tým, že ľudia prestanú omývať svoje autá. Lesknú sa len Rolls Royce, Lamborghini, Ferrari a Maybachy. Ostatné sú od všadeprítomného hnedého moskovského prachu (ponosovala som sa roky na káthmandský prach, ale tento je tiež výživný), ktorý dážď nerovnomerne nanesie po celej ploche vozidla. Na to sa nalepia malé opadané listy, zachytia sa pod stierače, a tak sa pri pohľade na tonto nový jesenný šat nedá autám určiť ani vek, ani farba a niekedy ani značka. Proste jesenné auto.

Ahoj Ďuri, pred dvoma týždňami som si na Slovensku zabudla mobil, aj ruský aj slovenský. Dnes mi ho kamarát, čo mal cestu do Moskvy, priniesol. Keď som ho zapla, našla som sms od Teba. Ťažko vysvetliť, prečo som nenapísala článok už dva týždne. Tému som mala. Aj dve. Času nijako menej alebo viac ako obyčajne.

Ešte stále mám problém uveriť, že aj moje sny sa môžu stať skutočnosťou. Stalo sa to už párkrát, ale keď sa plnia už aj tie najkrajšie, je mi to, v dobrom slova zmysle, podozrivé. Chodila som na túto pláž v Indii od roku 2005. Bola vtedy plná dredových travelerov, obstarožných hipíkov, mladých backpackerov, neskazených Indov a nefalšovanej, ničím nerušenej spirituálnej romantiky. Bola som, tak ako všetci, čo sem kedy prišli, očarená. A tak ako ostatní, aj ja som sa vracala. Pravidelne, každý rok, na mesiac.

Slovo Rusko mi neznie exoticky. Možno takému Američanovi znie exotickejšie ako Mexiko, ktoré je zasa exotikou pre nás. V každom prípade, v našej zemepisnej šírke pojem Rusko nevyvoláva chuť na dovolenku. Slovo Kaukaz – to už je celkom iná reč. A vôbec, keď sa ten strašiak Rusko rozkúskuje na všetky tie pôvabné oblasti republiky – Tatarstan, Burjatsko, Kaukaz, Altaj, ... už sa nebavíme o ruskom Rusku, ale o krajoch sveta, ktoré...alebo vlastne stačí – o krajoch sveta. O krajoch v zmysle „na kraji”.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.