Slovensko má prezidenta, ktorý po úspechu v biznise vybudoval pozoruhodný charitatívny projekt. Spoluzakladateľ jednej z našich najúspešnejších firiem zakladá nadáciu, ktorá vyhlásila vojnu korupcii. Môžu tieto príklady strhnúť slovenských podnikateľov k novej vlne dobročinných aktivít?

Knihy dokážu byť nesmierne rôznorodé a v mnohom sa líšiť, či už svojou veľkosťou, obsahom, alebo hodnotou. Jedno však majú spoločné: rovnako voňajú. Tie staré však úplne inak ako tie nové.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

Sledovať v divadle slovenskú lyrizovanú prózu a zažiť pocit svetovosti vyžaduje niekoľko splnených podmienok. Jednou z nich je Roman Polák.

Americká publicistka Anne Appelbaum, ktorej analýzy kremeľských stratégií v rámci súčasnej Európy patria medzi najzaujímavejšie čítanie, navštívila Prahu so svojou najnovšou knihou Železná opona. Pri tej príležitosti poskytla médiám niekoľko rozhovorov. Pre Echo 24 okrem iného povedala: „Pýtajte sa teda, ako môže Rusko získavať vplyv u vás. Nie podporou nejakých otvorene proruských hlasov, to ani pre nich nie je zaujímavé, ale podporou protieurópskych skupín.“ Zhodou okolností mi práve v tom čase kamarát poslal skvost od Sergeja Chelemendika.

Zatiaľ čo vo svete ich považujú za jednu z najzaujímavejších delikates, väčšina Slovákov nad nimi ohŕňa nosom. Krásnym, bielym a svojrázne voňavým držkám sa však na tanieri nevyhneme ani v Normandii, ani v slnečnom Toskánsku.

Takže sa to dá. Základné pravidlá fungujú bez ohľadu na špecifiká lokálneho trhu, slovenský seriálový divák nie je vymletý nesvojprávny idiot a domáci tvorcovia nie sú zneuznaní géniovia, ktorí by najradšej robili umenie, ale to ich na rozdiel od seriálov neuživí, a tak robia tie, hoci v skrytom kútiku duše nimi pohŕdajú.

Dosť dobre sa pamätám, ako som raz, po novembri ’89, premýšľal o zmysle svojho života za komunizmu: „Na sebe sme testovali jednu slepú uličku,“ navrával som si. V profesionálnom živote som si ich však otestoval hneď niekoľko. Jednej z nich som venoval dokonca pätnásť najproduktívnejších rokov. Šlo o simulačné prognostické modelovanie sociálnych systémov na počítačoch, ktoré vtedy zaplnili riadny barak. Táto slepá ulička bola fajn.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Ešte začiatkom roka vyhlásil ruský analytik Andrej Piontkovskij, že po tom, čo Západ strávil ruskú agresiu voči Gruzínsku a Ukrajine, ďalšími cieľmi budú pobaltské štáty. Nedávno sa s ním zhodol Sergej Markov, poradca Vladimíra Putina. Pobaltie sa má báť Ruska. Obaja môžu mať čoskoro pravdu.