Bolo úplne v poriadku, keď novinári kritizovali exministra Galka a jeho VOS za odpočúvanie kolegov z Pravdy – napichnúť novinárov len preto, aby sa zistila ich „styková báza“ v spravodajskom prostredí, je neprípustné. Lenže napriek tomu spoločná deklarácia šéfredaktorov smrdí.

Madness, The Specials, Public Image Limited, Toy Dolls. Na tohtoročnom Szigete hralo nadpriemerne veľa starých pánov. A hrali výborne.

Niet jedinej vetvy príbehu Váhostavu, kde by rozplietanie nitiek nenarazilo na nejakú – eufemisticky povedané – zvláštnosť. Prstenec schránok, čudesných postáv v pozadí, vzťahov a väzieb na Širokého, to všetko by v každom normálnom štáte podnietilo do akcie aj orgány činné v trestnom konaní. Celkom legitímne by sa mohli pustiť do stíhania „neznámeho páchateľa“, minimálne cez paragraf o poškodzovaní veriteľa, kde sa podozrenie dá skonštruovať okamžite. Keby bola vôľa.

Počas 23 rokov od (čiastočného) zvrhnutia komunistického režimu sa v tejto krajine nepodarilo uskutočniť systematickú a rozumnú školskú reformu. Prečo sa to nepodarilo? Chýbala vôľa jednotlivých ministrov školstva alebo chýbalo niečo iné?

Primátor Bratislavy Milan Ftáčnik a starostka Starého Mesta Tatiana Rosová v utorok premenovali Starý Most. Vrátili mu pôvodný názov Most SNP.

Nie, nejde o dynastickú rošádu medzi Fidelom a Raúlom. Tá je zavŕšená. Začala sa druhá kapitola: uvoľňovanie vzťahov s úhlavným nepriateľom na severe. Fidelova diktatúra od roku 1959 stála na tvrdom antiamerikanizme. Raúl sa teraz chystá urobiť s Američanmi najdôležitejší obchod svojej kariéry. Jeho nádejný „veľký brat“ sa nes volá Obama.

Ak sa strana volá Sloboda a Solidarita človek by od jej členov čakal, že budú vyznávať princípy liberalizmu, ale aj spolupartičnosti k menej schopným obyvateľom štátu.

Dá sa osudovo zamilovať do mesta? Do Paríža celkom určite. Publicistka Andrea Puková a fotograf Peter Župník pripravili nádhernú knihu, ktorá vám napovie, kam ísť v tomto meste, keď ste zničení z pamiatok a pamätihodností. Volá sa Zaľúbení do Paríža.

Ešte šťastie, že človek nikdy netuší, kde a kedy sa ho môžu dotknúť Umenie a Kultúra. Môže sa mu to pritrafiť celkom nevdojak, len tak, an pasán, ako vravia Francúzi (a to ani nemusí pasanovať naprieč Lotrinskom...). Dostali sme pred 1. júnom s manželkou pozvanie na malý koncert ku Dňu detí. Nepatrilo sa nejsť (aj pri nepretrhanej mrkve, bola sobota a čas začiatku 17.30), lebo veď 4/6 vystupujúcich boli naši ľudia. Ale v Múzeu Chorvátov na Slovensku, v Devínskej Novej Vsi, sme si potom naozaj v duchu blahoželali, že sme šli.

Je to už desať rokov, čo tento časopis vychádza. A od jeho začiatku do neho píšem. Bola som odhodlaná vydržať do jeho alebo svojho konca. týždeň nekončí, ja tiež neumieram, ale musím sa s vami rozlúčiť...verte, srdce mi trhá. Ale je čas prekročiť svoju hrdosť a svoje ego – ok, vydržala som dlhšie ako Lasica aj Kaščák, ktorí začínali so mnou, ale nie som na seba pyšná. Tieto články boli mojím jediným denníkom po desať rokov. Prežili moje najturbulentnejšie obdobia a ich duch je v nich zachytený.