Dospelý muž v tričku s logom Supermana už nie je svetonázorová výpoveď, ale móda. Vyhrali sme, beda nám. Supermarkety sú plné oblečenia s motívmi z filmov a seriálov, aj to najreprezentatívnejšie kníhkupectvo má regál so sci-fi a fantasy, komiksy sa predávajú v novinových stánkoch, z hororových postáv sa stali reklamní panáci. Každý vie, že Star Trek a Star Wars nie je to isté a nikto už nepovie, že Stephen King píše brak.

Všetci sa toho dátumu obávajú, no je už rozhodnuté. V decembri 2014 spojenecké vojská ISAF opustia Afganistan a plnú zodpovednosť za boj s Talibanom preberie afganská armáda. Zvládne to? Skončí sa o rok a pol aj naša najdlhšia vojna?

Nočné mesto na horizonte presvetlia reflektory, počujeme šmyk, do priepasti sa rúti auto. Strihom sa dostávame do interiéru. Muž, žena, teenager. Mimoriadne škaredá autonehoda, isto neprežijú všetci. Pilot seriálu Awake (Precitnúť) ešte nebeží ani tridsať sekúnd, a to najzásadnejšie sa už odohralo. Pol minúty, z ktorej sa vystavia trinásť epizód prvej série, možno viac. Awake je seriál produkovaný gigantom 20th Century Fox pre svoju výkladnú skriňu – televíziu NBC a na prvý pohľad sa nijako zásadnejšie nelíši od konkurenčných titulov.

Meteorológ Peter Jurčovič vstáva o pol šiestej, spať ide o jednej, s malými prestávkami na iné nemyslí, len na počasie. Naštartuje počítače, zistí, čo sa zmenilo, pokiaľ spal, a o trištvrte na šesť už dáva prvý rozhovor do rádia.

Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.

Štrnásteho decembra 1911 dorazili štyria muži a sedemnásť psov na snežnú pláň uprostred Antarktídy. Nazvali ju Planina kráľa Haakona VII., niekoľkokrát zmerali svoju polohu a skonštatovali, že prišli do vytúženého cieľa. Boli na južnom póle.

Prečo sa v posledných rokoch vyrojilo toľko skvelých pesničkárov, ktorí v dnešnom modernom svete chodia po svete s akustickou gitarou a hrajú svoje pesničky rovnakým spôsobom, ako to robil pred päťdesiatimi rokmi americký rebel Woody Guthrie alebo v bývalom Československu napríklad Karel Kryl? Akoby boli protiváhou svetu, kde väčšinou na prvých miestach vládne ten najhorší umelý pop, ktorému aj samotní ich tvorcovia nehovoria pieseň, ale produkt.

Sedemnásteho novembra rekapitulujeme. Tak rekapitulujme. Zlatá éra slovenského popu vyzerala takto: všetci, ktorí chceli hrať, museli mať zriaďovateľa, podnik, kultúrne stredisko, nejaký výbor SZM a podobne. Ak chceli koncertovať, museli mať prehrávky, kde ich tvorbu posudzovala komisia múdrych súdruhov. Texty museli byť schválené, nielen raz, ale pred každým koncertom, zriaďovateľ posielal texty na príslušný výbor komunistickej strany, kde boli texty posudzované a organizátor dostával povolenie so zoznamom, čo sa môže a čo nemôže hrať.

Britský fotograf Chris Steele-Perkins navštívil Japonsko po cunami trikrát, prvý raz krátko po 11. marci. Kesennuma a Kamaiši – to sú rybárske mestá v najviac postihnutých prefektúrach, kde ako „pouličný chodec“ detailne prešiel hlavnú ulicu. A fotografoval po každých päťdesiatich krokoch presne tú istú časť s odstupom siedmich mesiacov. Výsledok? Mrazivý. Nánosy trosiek a áut z marca sú v októbri úplne preč, ulice sú pol roka po najväčšej prírodnej katastrofe na svete v roku 2011 až sterilne čisté.

Takmer pol roka je účinná novela, ktorá obciam umožňuje zákaz prevádzkovania hazardu na svojom území. Prevádzkovatelia výherných zariadení sa sťažujú. Ich podnikanie vraj nie je horšie ako iné.