Len máločo z toho, čo prežívame, nás prežíva: Dejiny obrazov v minulosti a v prítomnosti žijú v rytme vytesnenia a návratu vytesneného. Človek necháva k sebe znovu prichádzať obrazy, združené v asociačných a fantomatických chumáčikoch.

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Poznáte tie miesta. Máte ich za rohom, viete, že tam raz chcete ísť, lebo vás zaujímajú a napriek tomu vždy len prejdete okolo. Môže to byť obchod, divadlo, alebo neďaleký kopec.

Prostitútka s troma prsami predáva film. To samo osebe ešte nemusí nič znamenať. Ale ak predáva film, ktorý by mal byť o jednej z najťažších filozofických tém vôbec, o solipsizme, už to čosi znamenať bude. Total Recall, film, ktorý sa od štvrtka premieta v našich kinách, je remakom filmu toho istého názvu, jedného z prvých veľkých hollywoodskych blockbusterov. Hral v ňom Arnold Schwarzeneger a v podstate v ňom išlo o to, že Arnold nevedel rozlíšiť, čo je naozaj a čo akože.

V živote každého motoristu sú chvíle, keď sa musí teperiť do kopca, potom to už s ním ide z kopca. Sú však takí, hovorme im piloti, pre ktorých je rýchla jazda do vrchu športová disciplína. Napríklad v Dobšinej.

Pamätám sa na 70. a 80. roky, keď za železnú oponu doputovali prvé správy Rímskeho klubu, bestsellery z blízkej budúcnosti Alvina Tofflera (najmä Tretia vlna), Johna Naisbitta (Megatrendy) a podobne. A s nimi informácie o tom, že existujú problémy s globálnym dosahom, ktoré volajú po globálnych riešeniach. A keďže tento spôsob premýšľania predpokladal čosi ako „cezhraničnú“ komunikáciu, začínali sme sa tešiť na časy, keď rozvojové riziká explodujú natoľko, že zbúrajú múry, za ktorými sme žili.

Dospelý muž v tričku s logom Supermana už nie je svetonázorová výpoveď, ale móda. Vyhrali sme, beda nám. Supermarkety sú plné oblečenia s motívmi z filmov a seriálov, aj to najreprezentatívnejšie kníhkupectvo má regál so sci-fi a fantasy, komiksy sa predávajú v novinových stánkoch, z hororových postáv sa stali reklamní panáci. Každý vie, že Star Trek a Star Wars nie je to isté a nikto už nepovie, že Stephen King píše brak.

V roku 1972 objavil supratekutosť hélia 3. V roku 1996 dostal za tento objav Nobelovu cenu. Nedávno navštívil Slovensko (cestu zorganizovali AMAVET, ZSE a STU) a pri tejto príležitosti poskytol rozhovor .týždňu. Douglas Osheroff.

Musíme sa naučiť žiť spolu s Rómami, nie vedľa Rómov. To bol hlavný záver štúdie, ktorú sme po urputných bojoch s tretím sektorom predstavili v roku 2009, aby sa časom stal jedným z často citovaných.