Šport má svoje olympiády v lete a v zime, víno najmä na jar. Na Slovensku nastal čas vinárskych súťaží a prehliadok, rozdávajú sa medaily, bude čo lepiť na fľašky. Aká je ich výpovedná hodnota?

Pred časom som mala možnosť kráčať po našom meste s jedným americkým profesorom. Keď si na to spätne spomeniem, zaráža ma, koľko pozitív som okolo seba dokázala podvedome aj vedome vnímať. Zaráža ma to najmä preto, lebo som ešte nedávno chcela napísať pesimisticky ladený článok o meste, ktoré akosi ustrnulo samo v sebe.

Slovenská debata o druhom pilieri sa podobá tej nedávnej maďarskej o prezidentskom kandidátovi. Na meno nástupcu Schmitta si tam zatipoval každý. Celý čas mlčal iba majiteľ posledného slova.

„Toto nie je čas na bilanciu, toto je čas na bodku,“ znie prvá veta glosy Petra Zajaca z predpredminulého čísla .týždňa. Tiež mám pocit, že sa kamsi vytratila kontinuita na rok 1989, solidarita generácií, étos v politike. Príliš veľa marketingu, hier s médiami, gest a rečí.

Hrdinovia? Pionieri ľudstva? Možno. Talentovaní, mimoriadne schopní, psychicky odolní, cieľavedomí piloti. Mali šťastie, boli v správnom čase na správnom mieste. Ale boli to a sú len ľudia z mäsa a kostí.

Kráčali sme vyše hodiny. V Káthmandu to znamená náročnú fyzickú činnosť. Treba preskakovať veľké čierne jamy, ktoré sa znenazdajky ocitnú človeku priamo pod nohami a bez pouličného osvetlenia je to naozaj fuška (dôkazom naozaj úbohej úrovne ciest v meste je aj fakt, že taxikári obchádzajú rozbitú asfaltku popri ceste – po hline, tráve a prachu, čiže off road). Okrem jám si treba dávať pozor na hovná, ktoré ostávajú po všadeprítomných a večne oddychujúcich a pospávajúcich kravách a psoch, ďalej si treba všímať malé ohníčky, na ktorých horia každý večer smeti.

Líder poľskej desaťpercentnej ľavicovej strany Janusz Palikot nedávno v poľskom parlamente vyhlásil, že „prišiel čas povedať Poliakom, že sa musia vzdať svojej poľskosti”. Keby líder francúzskych socialistov Francois Hollande povedal, že Francúzi musia rezignovať na svoju francúzskosť, alebo Ehud Barak z izraelskej laboristickej strany tvrdil, že Židia sa musia vzdať svojej židovskosti, bolo by to celkom isto ich posledné vystúpenie v kariére. Politik, ktorý by nahováral svojich rodákov, aby zradili svoju vlastnú národnú identitu, by musel v normálnom štáte s politikou skončiť.

Vláda jednej strany, ktorej budovanie Fico práve ukončil, preberie po Radičovej neľahkú štafetu: Čeliť výzvam krízy, dlhov a „európskeho projektu“, ktoré determinujú dnešok a predznamenávajú pre Slovensko turbulentnejšie časy, než za 22 rokov slobody zažilo.

Krajiny občas stoja pred voľbami podobne ako hrdinovia rozprávok: ak sa rozhodneš pre jedno, bude zle, ak pre druhé, bude ešte horšie. Izraelská voľba, či uskutočniť vojenskú akciu proti Iránu a jeho jadrovému programu, je ako vystrihnutá z Dobšinského. V čomsi je táto voľba dokonca ešte ťažšia: je takmer nemožné posúdiť, ktorá z dvoch možností – zaútočiť alebo riskovať jadrový Teherán – je voľbou zlou, a ktorá ešte horšou.

Toto nie je čas na bilanciu. Toto je čas na bodku. O týchto voľbách sa popísalo všeličo. Napríklad, že ich výsledok bol spravodlivý. Možno že bol trestom pre stredopravé strany. Ale celkom iste bol nespravodlivý pre ľudí, ktorí nám dali v roku 2010 šancu. Bývalo to dvadsať rokov tak, že reformní politici burcovali voličov. V roku 2010 prvý raz naliehavo zaznel hlas reformných voličov a politici sa naň vykašľali. Premárnili sme túto šancu, trestuhodne, preto ten trest. Tie dva roky boli časom opotrebovaných politikov. Akoby všetky cnosti spotrebovali vo vlastnom egoizme a nevraživosti.