V lete, keď je Miláno okupované davmi turistov, je obvykle v našich končinách z hľadiska umenia uhorková sezóna. Toto rušné mesto však ponúka výdatnú porciu umenia aj v čase letných horúčav.

V roku 2009 som dostal tip na pozoruhodný český festival anglo-americkej nezávislej DIY (Do It Yourself, čiže Urob si sám) scény. Koná sa počas leta v kutnohorskom pivovare a volá sa Creepy Teepee.

Pamätáte sa ešte, čím všetkým ste chceli byť ako dieťa? A ako to dopadlo? Nechceli by ste si vyskúšať niečo nové aspoň na chvíľu? Obetujte tridsať dní svojho života a pokúste sa v ňom aspoň jeden zvyk zmeniť.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Každý nový deň súčasnej krízy prináša udalosti, ktoré boli ešte pre pár rokmi nemysliteľné. Nedávno napríklad Wolfgang Schäuble, nemecký minister financií, kritizoval ústavný súd svojej vlastnej krajiny za to, ako pomaly rozhoduje vo veci trvalého eurovalu.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.

Čím viac týchto „osudových“ bruselských summitov prejde, tým viac človek žasne nad ich výstupmi. Inak to nie je ani po minulotýždňovom rokovaní európskych lídrov.

Načo trápiť v tomto teple počítač odvolávaním riaditeľa inštitúcie, ktorá v čase, keď sa ešte volala STV, mala nespočetne veľa zlých šéfov. Lenže Zemková je trochu iný prípad. Okrem Richarda Rybníčka, ktorý odišiel sám, boli všetci vládcovia týchto verejnoprávnych inštitúcií odvolaní, aspoň naoko, zákonne. Už som si zvykol, že po každých voľbách si politici nájdu nejaký dôvod na to, prečo vykopúť riaditeľa a dosadiť tam toho svojho. Lenže pri Zemkovej si nedali ani tú námahu, aby sa ich kopanec apoň tváril ako zákonný.

Ak by ste sa opýtali pred desiatimi dňami hociktorého hokejového odborníka, či je niečo také možné, tak by sa asi len tak pousmial. Novinári sa pred šampionátom pýtali, či je realistické očakávať v krátkom čase zase nejaký náš veľký hokejový úspech. Ja som odpovedal veľmi opatrne a diplomaticky. Všetci sme tak odpovedali.

Odkiaľ ten úspech prišiel a kde sa vzal? Aká sila nás dotiahla do končín, v ktorých sme roky neboli a ktoré mali byť pre nás ešte roky nedosiahnuteľné? Hokejový príbeh 2012 nás v pragmatickej rovine učí základnej pravde športu, že za každým úspechom stojí nielen profesijná, ale aj ľudská kvalita. A v rovine emotívnej nám pripomína čaro nedefinitovateľných vecí medzi nebom a zemou.