V tej našej Európe medzi Nemeckom a Ruskom je to skôr pravidlo než výnimka. Mestá, v ktorých žijeme, boli len pred storočím celkom inými mestami. Nielen vzhľadovo, keďže mnohé boli zničené počas druhej svetovej vojny, ale aj vnútorne. Ľudia, ktorí v nich žijú dnes, majú s tými, ktorí tam žili len pred storočím, len málo spoločné. Nejde iba o počty, keď sa počet obyvateľov niekoľkonásobne zvýšil, ale aj o celé národnostné, náboženské a jazykové zloženie.

Knižné vydanie publikácie Sochárske diela na území Bratislavy 1945 – 2013 (súpis) je naoko okrajovou záležitosťou, ktorá sa však mnohovýznamne udiala pre dobro čitateľa.

Rozkol v SaS Stranu Sloboda a Solidarita (SaS) v najbližších dňoch opustia poslanci Jozef Kollár, Daniel Krajcer, Juraj Miškov a Martin Chren. Rozhodnutie poslanca Juraja Drobu, ktorý vo vnútrostraníckom súboji podporoval Kollára, nebolo ešte v čase našej uzávierky známe. Nespokojencov po neúspešnom stretnutí s Jozefom Kollárom vyzval na odchod sám predseda strany Richard Sulík.

O svietidlách kedysi nevedel nič, no časom vybudoval medzinárodne úspešnú firmu, ktorá ich vyrába. Bol vyhlásený za Podnikateľa roka 2012. V slovenskej verejnej debate mu chýba jasná vízia budúcnosti našej krajiny. Šéf spoločnosti OMS Vladimír Levársky.

Milí priatelia, kedysi, v dobe krutej neslobody, keď našej krajine vládol červený drak, mali sme u nás vmestečku obchod s rozličným tovarom. Seniori, ktorí tam chodili, hovorili, že idú do „Technokova“ – skloňovali si starý názov po svojom. V obchodíku mali klince, vrtáky, pílky, reťaze, rádiá, chladničky aj hrnce, skrátka všetko, čo zužitkovala nenáročná domácnosť socialistického minimalizmu.

Keby sa tak realita mohla personifikovať a spoločnosť byť reprezentovaná nejakým bytím, tá naša by bola dospievajúcim adolescentom. Niekým, kto naťahuje ruky a nohy a zbavuje sa paternalizmu, aby sa stal dospelým. Náš adolescent sa však ešte neholí a nosí také tesné oblečenie, že ledva dýcha. Každodenný život je ako tesný korzet, ktorý nám v mene zastaranej a disfunkčnej ideológie všetko zakazuje. Toto je opis Kuby, v ktorej dnes žijeme.

Mäso sa na našom stole udomácňuje čoraz častejšie. Vyberáme si z rôznych druhov, dá sa už natrafiť na skvelú jahňacimu, baraninu, dokonca už ani starené steaky nie sú problémom. Obchádzame však radi jednu delikatesu – vnútornosti.

Paradoxy? Čo tak knižka o skateboardingu, ktorá najviac nadchne ľudí, čo sú radi, že sotva vedia chodiť? Občas sa stane, naozaj len občas, že po niektorých knižkách sa len tak zapráši. Lístky na koncerty tých najväčších superhviezd sa tak predávajú bežne, pár hodín a je po všetkom, ale pri knihách je to nevídané. Napriek tomu také existujú, knihy, čo sa vypredajú skôr, ako sa poriadne ocitnú na knižnom trhu.

Dva zápasy s Bosnou a Hercegovinou – to bola vlastne naša baráž o nádej na baráž. Museli sme v nej získať šesť bodov a hoci sa nám to proti lídrovi skupiny nepodarilo, predsa cítime, že niečo je späť.

Keď sa vracia, hovorí len potichu, zaklepe opatrne na dvere. Je to priateľ, človek, ktorý k nám už vyše roka nechcel chodiť. Nehovorí o tej dlhej dobe, keď sa u nás nezastavil, ani o dôvodoch, prečo sa tak rozhodol, ale v tom spôsobe, ako sa na nás pozerá, je povedané všetko. Bol to strach, ktorý vystavuje skúškam naše city, ktorý vrhá ničivú kyselinu na sľuby vernosti, ktorý ho od nás držal ďalej. Teraz sa vrátil, ale len na pár minút.