Minulý štvrtok poslal švajčiarsky súd v Bellinzone na štyri roky a štyri mesiace do väzenia Antonína Koláčka (54) a spolu s ním štyroch ďalších Čechov, ktorí koncom 90. rokov spáchali mnohomiliardovú privatizačnú krádež. Pri tej správe mi až slzy vbehli do očí: Veď to je moja mladosť! O nečistom ovládnutí Mosteckej uhoľnej som písal pätnásť rokov.

Filmy o únosoch a vyjednávačoch, najmä tie americké, by sme na prstoch nespočítali. V tej záplave nakrútiť na Starom kontinente podobný (ale zároveň aj celkom iný) príbeh, ktorý vysoko vyčnieva nad ostatné, nie je triviálne. Tobiasovi Lindholmovi sa to podarilo na celej čiare.

Ak sa spýtate priemerne vzdelaného človeka, čo majú v znaku lekári a farmaceuti, pravdepodobne odpovie, že je to nejaká palica, okolo ktorej je obtočený had. Tento starogrécky symbol má vraj predstavovať silu, zdravie a úspešné hojenie.

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Len dve a pol hodiny cesty (asi 200 km, na kanadské vzdialenosti teda za rohom) z Ottawy na východ leží najväčšie mesto Québecu – Montreal. Oproti hlavnému mestu Kanady je to trocha iný svet. Až do polovice októbra býva zvyčajne v Kanade nádherná a teplá jeseň, keď môžete obdivovať farebnú škálu miestnych javorov. Má ich aj toto veľkomesto.Montreal totiž veľkomestom naozaj je, na rozdiel od Ottawy, ktorá je rozťahaná, ale veľkomestského ducha nemá. Nájdete tam mrakodrapy v centre, starý prístav s historickými budovami, množstvom parkov, galérií, múzeí a dosť etnicky aj jazykovo zmiešaných štvrtí s osobitným charakterom.

Tento stĺpček je o českých viditeľných udalostiach a ich skrytom pozadí. Hneď tá prvá je neprehliadnuteľná, len najkvalitnejšie české médiá majú problém o nej písať. Ide v nej totiž o ich vlastníka Zdeňka Bakalu. Podľa časopisu Forbes je Zdeněk Bakala tretí najbohatší český občan (po Petrovi Kellnerovi a Andrejovi Babišovi). Alebo aspoň býval, pretože jeho bohatstvo sa roztápa na burzovom slnku a scvrkáva sa pod politickým tlakom. Pred tromi týždňami sa demonštrácia baníkov v Ostrave pred sídlom „Bakalových“ baní skončila rozbitím recepcie. So strachom zo zatvárania priemyslu v moravsko-sliezskom kraji pracuje predovšetkým prezident Miloš Zeman v kampani pred októbrovými voľbami.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Majú dejiny vždy zmysel? Nemáme azda dosť príkladov nezmyselných vojen a nezmyselných obetí? Kedysi o tom písal Milan Kundera. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia pripomenul príklad vojny, ktorú proti sebe v dávnej minulosti viedli dva černošské kmene. Kunderovu metaforu, obávam sa, možno dokonale použiť aj pri opise konfliktov v Sýrii a Egypte.

Jedna vec sú migranti z moslimských krajín, ktorí si „preskákali“ martýrium na úradoch, už ovládajú minimálne základy slovenčiny a sú plnohodnotne zapojení do našej spoločnosti. Ale ako je to s tými moslimami, ktorí na Slovensko prichádzajú – aj z dôvodu rozvrátených pomerov v ich krajinách? Aj takýmto ľuďom sa venuje Liga za ľudské práva (HRL).Šéfka HRL Zuzana Števulová upozorňuje na zásadný rozpor. Slovensko síce oficiálne prijalo koncepciu integračnej politiky, no podľa HRL v praxi príliš integrácia nefunguje. Neexistujú nijaké štatistiky o tom, koľko cudzincov je u nás z moslimských krajín. Je však preukázané, že sú tu sledovaní.

Prišli k nám z moslimských krajín, kde bol alebo je krvavý konflikt. Nie sú to utečenci z táborov. Získali tu prácu, založili si rodiny, majú spoločenské postavenie, niektorí aj slovenské občianstvo. Afganský lekár, egyptský a sýrsky inžinier. Čo si myslia o tejto krajine? A čo o tej, odkiaľ pochádzajú?