Minulý týždeň sa udialo najväčšie banícke nešťastie na Slovensku za posledných tridsať rokov. V bani v Handlovej pri výbuchu zahynulo dvadsať baníkov. Bol vyhlásený štátny smútok a všetky médiá rozoberali tragédiu postihnutých baníkov. Dôležitý je však aj ekonomický aspekt nešťastnej udalosti a najmä jeho odkaz pre politikov.

My v tej časti Európy od západu na východ žijeme niekedy v predstave, že to, čo nás delí od lepšieho života, je nedostatok diaľnic. Precestoval som v minulých troch týždňoch šesť krajín západnej Európy a musím povedať, že to tak zďaleka nie je.

Od tejto chvíle sa mi zdalo, že som sa ocitol v hre, ktorej režiséra nepoznám. V priebehu niekoľkých dní sa totiž stalo príliš veľa vecí, ktoré spolu veľmi úzko súviseli. V Trnave prebehlo stretnutie niektorých predstaviteľov VPN, ktoré spochybnilo legitimitu vrcholných orgánov i predstaviteľov, v Prahe prebehla výrazná zmena Občianskeho fóra (iniciatívu prevzala tzv. pravicovo-demokratická platforma a predsedom OF sa stal Václav Klaus), slovenská vláda predložila bez predbežných konzultácií s koaličnými partnermi návrhy deľby kompetencií medzi národnými republikami a federálom, premiér Mečiar odvolal ministra vnútra za KDH (čím napätie v koalícii prekročilo prahovú hodnotu), noviny denne prinášali informácie o chystaných demonštráciách pred budovou Slovenskej národnej rady a články o celonárodnej podpore matičnej verzie jazykového zákona (čím sa poslanci parlamentu dostali pod nevídaný psychický tlak). V rozhlase i televízii sa vyvolával dojem, že VPN je v tejto chvíli akýmsi protinárodným politickým zoskupením s neslýchanou mocou presadiť čosi proti vôli celého národa. V tom istom čase sa vyprázdnili obchody a sociálny nepokoj, neistota a strach sa stali spolupútnikmi každodenného života radových občanov. Z dôveryhodných prameňov som sa dozvedel, že na nacionalistickej báze vznikajú ozbrojené skupiny, zdvihla sa vlna antisemitizmu. V nejednej hlave sa v tých dňoch premietali nostalgické spomienky na „sladké časy totality“, keď človek presne vedel, čo ho čaká zajtra a o desať rokov.

Súčasný Európan má tendenciu považovať mnohé zo zázrakov a požehnaní civilizácie za úplné samozrejmosti, na ktoré má človek „nezadatelné právo“. Lenže, ako to už s právami často býva, v skutočnosti je to o čosi zložitejšie a na mnohých miestach na Zemi ide skôr o „nežadatelné právo“. Pitná voda je celkom dobrým príkladom.

„Plynovod Nabucco vyzerá viac ako sen diplomatov; než ekonomicky realizovateľný projekt,“ napísal pred časom americký denník Washington Post. Po podpise dohody medzi štyrmi krajinami EÚ a Tureckom získal tento sen reálne obrysy. Čo to znamená pre Slovensko?

Na nástupišti číslo dva čaká hŕstka cestujúcich na autobus do Banskej Bystrice. Dve babky s paličkami, rozprávajúce po bystricky, trojčlenná rodinka, mladá čiernoočka s džínsovou bejzbalkou a ešte ďalší.

Turistickí sprievodcovia bývajú niekedy čudní. Tá pani, čo nás dostala na starosť v Nancy, polmiliónovom hlavnom meste Lotrinského vojvodstva, dnes jednom zo severofrancúzskych departmentov, vyzerala čudne od začiatku. Mala výzor starnúcej učiteľky z katolíckej školy, bola príjemná a hovorila ako pechotný guľomet.

Kapela, ktorú v roku 1984 spolu s Leďom, Ozim, Sveťom Korbelom a Braňom Alexom založili, bola okamžite zakázaná a hoci koncertovala len zriedka, stala sa „legendou“. Hoci je hlavne a predovšetkým punkový muzikant, „nemá to na háku“, zaujíma sa o dianie okolo seba a trvá na budúcnosti. Keby mal slovenský punk tvár, bola by to jeho tvár. Petr Schredl, všeobecne známy ako Koňýk.