Pozerám sa na fotky svojich nepálskych detí a plačem. Viem, že som si to už zakázala. Nič nevyriešim, keď si budem ešte viacej ničiť nervy. Len nakŕmim svojou zlosťou, bezmocnosťou, sklamaním a stále nestráveným šokom svoju odvahu, otrasiem sa a idem robiť niečo užitočné. Niečo, čo im možno pomôže. Niečo, čo mi utlmí bolesť zo sklamania a vlastnej slepoty počas tých piatich rokov, čo som pomáhala mojim nepálskym deťom.

Paul Auster vstúpil do literatúry v roku 1982 memoárom Vynález samoty. O tridsať rokov neskôr vydal ďalšiu knihu spomienok Zimný denník. Kým Vynález samoty sa týkal jeho otca, Zimný denník je autobiografický.

V hlavnom meste Severného Írska som prežil štyri roky plné rozporov. Najprv som nerozumel, prečo sa v Belfaste ešte stále klbčia; neskôr som nechápal nádeje peacemakerov, ktorí veria, že sa im tú nenávisť podarí naraz vykoreniť z politiky, náboženstva aj športu. Z pohľadu južanov som žil v jednom z dvanástich okupovaných okresov, ale okolo mňa to väčšina nazývala domovom.

Väčšiu časť budúceho týždňa strávim v Groningene, kde sa každoročne hneď po Troch kráľoch koná festival Eurosonic. Stretávajú sa tam európski promotéri, agenti, organizátori festivalov a novinári, cez deň popíjajú kávu a debatujú, v noci počúvajú hudbu v krásnych groningenských kluboch.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

Ako nás lieky liečia, prečo nám ruže voňajú, prečo vidíme hviezdy na oblohe? Odpovede na tieto otázky úzko súvisia s niečím, čo sa skrýva za zvláštnou skratkou GPCR. Tie štyri písmená sú esenciou tohtoročnej Nobelovej ceny za chémiu, ktorá bola udelená za štúdium receptorov, spojených s G-proteínom.

Všetci máme radi malé hračky, napríklad tie z kindervajíčok. Na malých hračkách je niečo veľmi milé, čo v nás prebúdza deti až do vysokého veku. Nuž, a ľudia, ktorí sa dokážu hrať s tými najmenšími hračkami, bývajú odmenení nielen radosťou z hry, ale niekedy aj Nobelovou cenou.

Slovensko patrí do tej časti Európy, kde sa štrajkuje málo. Našťastie. Štrajk je krajné riešenie a mal by prichádzať v krajnej situácii – o to nevhodnejšie je, keď sa stane súčasťou životného štýlu. Aj odporcovia štrajkov ako takých však majú porozumenie pre také situácie, v akej sa dnes nachádzajú slovenskí učitelia. Mnohí rodičia i učitelia, ktorí sami neštrajkujú, vyjadrujú s myšlienkou učiteľského kroku porozumenie.

Podivuhodné monumentální svědectví, Bůh a člověk hledající smysl, zdánlivě jen pouhých sedmdesát stránek dialogu o víře a psychoterapii, o spáse a psychickém uzdravení, o Církvi a židech po šoa, o bibli a racionalitě mezi vídeňským psychiatrem Viktorem Franklem a izraelským religionistou Pinchasem Lapidem. Dvouhlas tazatelů naznačuje životní prostor lidské naděje, jde o postoj, o čin a nikoli o řeckou symetrii buď a nebo. Můžeme jen tušit, proč tahle zneklidňující knížka čekala dvacet let na vydání.

Keď pred dvoma rokmi autorský tím speváčky Kristíny obvinili z toho, že refrén skladby Horehronie vykráda macedónsku ľudovú pesničku, do sporu vtiahli hudobných teoretikov, bulvár, fanúšikov aj nepriateľov. Nič z toho sa nemôže stať medzi veľrybami, tam sa s vykrádaním hitov doslova počíta.