Jedna z najlepších pesničiek na tomto svete je Redemption Song od Boba Marleyho. Pieseň spásy. Jej druhá sloha je zvlášť omračujúca: „Emancipate yourselves from mental slavery / None but ourselves can free our minds / Have no fear for atomic energy, / ´Cause none of them can stop the time.“ Keď sa to preloží do slovenčiny, stratia slová svoj do mramoru vytesaný cveng, ale nech: „Osloboďte sa z mentálneho otroctva / Nikto okrem nás nemôže dať našim mysliam slobodu /Nemajte strach z atómovej energie / Pretože nezastaví čas.“

My, čo sme zažili prvý ročník Tatlinovho šepotu v Havane, nikdy nezabudneme na tú minútu slobody pred mikrofónom, ktorá nás stála roky úradných urážok a perzekúcii. Celý podnik vznikol pre to, aby obnovil umenie performancie. Ale tentoraz sa mal uskutočniť na Námestí revolúcie, aby reproduktory zachytili väčšie počty Kubáncov. V predvečer 30. decembra som sa rozprávala s organizátorkou Taniou Bruguerovou, bola už vyčerpaná, hlas mala chrapľavý, cítila, že klietka okolo nej sa začína zatvárať. Všetko svedčilo o tom, že politická polícia jej nedovolí dostať sa na Námestie a represie zasiahnu aj ľudí, ktorí sa k nej budú chcieť pripojiť.

„Humor je najkratšia cesta jedného človeka k druhému“. Tvrdil počas svojho života George Wolinski, zavraždený člen redakcie Charlie Hebdo. V čase útoku mal osemdesiat rokov. V Echu24 je vyfotený s karikatúrou holej ženy, ktorej rozkrok značí dvojité v – podpis autora. Títo ľudia pestovali humor ako životný štýl. Boli to bohémi, umelci a veľkí sympaťáci. Slúžili karikatúre, tomu hara-kiri umeniu skratky, vyšľahali ju na maximum a keď hrozila odplata za to, čomu celý život verili, necúvli.

V týchto dňoch sa rozhodlo, že vydavateľstvo .týždňa musí zaplatiť pokutu 50-tisíc eur za Lampu o kauze Cervanová. Je to jedna z najväčších pokút v histórii našej žurnalistiky.

Henry Kissinger oslávil v máji tohto roku 91 rokov a v septembri vydal knihu World Order (Svetový poriadok), ktorá je jedným z najdôležitejších príspevkov k diskusii o neporiadku v našom svete.

Bolo to 90 minút, ktoré vrátili nádych veľkoleposti nášmu futbalu, posunuli z nášho pohľadu hranice možného a dostali nás do eufórie, ktorej dominovala hrdosť. Slovensko dosiahlo čosi mimoriadne.

Náš pradedo bol piatym, najmladším synom talianskej rodiny kamenárov, ktorí prišli na východné Slovensko stavať železničnú trať a už neodišli. Keď mal pradedo deväť rokov, paličkou pichal kdesi na lúke do osieho hniezda práve v momente, keď šla okolo v koči na krstiny čerstvo narodená prababička. Zúrivé osy vyleteli z hniezda a dopichali ju. Rozzúrená prababičkina rodina chlapca chytila, doviedla ho domov k jeho kamenárskym rodičom a tí museli miestoprísažne sľúbiť, že ak bude z dievčaťa kalika, keď vyrastie, bude si ju musieť náš pradedo zobrať za ženu.

Keď som krátko po roku 1989 začínal písať, mal som šťastie na ľudí. Ovplyvnili ma Ivan Hoffman, Jiří Hanák, Pavel Tigrid, Lída Rakušanová a – Agneša Kalinová.

Nie je nič malichernejšie ako tieto liberálno-konzervatívne vojny, ktoré zas zaplavili internet po videu s Mariánom Kuffom. Je mi z nich nanič, pretože sú také zbytočné a stoja iba na obmedzenosti na oboch stranách. V našej hudobnej kapele sme všetci bezbožníci. Nechodíme do kostola. Naša viera tu je, ale nedokážeme ju definovať nábožensky. Stalo sa nám však, že nás začali v kláštore počúvať mnísi. Jedného pekného dňa sme sa opatrne zoznámili a odvtedy si navzájom vymieňame baktérie – v duchovnom zmysle.

Medzi ľahšie letné témy naraz vletela správa ako protitankový granát. Pri samovražednom útoku prezlečeného Talibanca zahynuli minulý utorok štyria českí vojaci (piaty je ťažko ranený) a jedenásť afganských civilistov vrátane detí. Je to naša najväčšia strata v zahraničných misiách.