Keďže témou tohtoročnej Divadelnej Nitry je otázka viny, položili sme štyrom režisérom z rôznych krajín jednu otázku: Môže podľa vás divadlo pomôcť porozumieť našej vine a naznačiť spôsob, ako sa s ňou vyrovnať?

Keby bola Divadelná Nitra človekom, oslavovala by tento rok 20. narodeniny. Keďže je festivalom, tento víkend sa začne jeho 21. ročník. Jeho témou je vina/nevina, jeho symbolom je ryba.

Vrtuľa sa roztáča, rýchlo na seba kričíme, kto si sadne dozadu, kto dopredu a s vejúcimi vlasmi nasadáme do vrtuľníka. Máme za sebou dva urputné dni čakania na lietadlo, ktoré na rozmočenej dráhe v horách nemôže pristáť, a tak sme sa zložili na vrtuľník. Keď vzlietneme, cítim sa ako v 3D kine a popadne ma eufória. Prvýkrát sedím v helikoptére a na chvíľu mám pocit, že to za tie prachy stálo. Krajina pod nami sa pomaly dvíha a mení v serióznejšie a suchšie kopce a mraky nad nami pomaly klesajú a menia sa na úplne seriózny a mokrý dážď.

Generáli odovzdali moc civilnej vláde, Aun Schan Su Ťij je od mája v parlamente. Už sme takmer demokratickí, kričia politickí predstavitelia Mjanmarska do sveta. Dokonca aj vízovú politiku pred pár týždňami uvoľnili. Tak kde je problém?

Je to strašne, ale naozaj strašne dôležité. Je strašne dôležité prinášať dobré správy, nie na zaslepenie, ale na otvorenie očí. Lebo tá slepota v tejto krajine je umelá. Nevychádza z pravdy. Modifikuje ju, násobí na entú, nezopdpovední ľudia priložia polienko do ohňa a už to máme. Neznášanlivosť, ktorá sa zdá strašne neškodná a normálna. Za vtipy o Cigánoch sa predsa nevraždí. Je predsa normálne deťom hovoriť, aby sa s Cigánčatami nehrali. Je normálne chytiť si kabelku, keď prejde okolo Róm. Je normálne nepodať pomocnú ruku, je normálne ešte po tej nastrčenej aj podupať. Strašne dobre sa to celé médiám predáva. Tak sa dobre predáva, keď prichytia celebritu s niekým nevhodným. Predáva sa totiž zlo. V správach, v tlači, všade.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

Môže beletria zvýšiť turistický ruch? Samozrejme, a nedokazujú to iba náruživí čitatelia Dana Browna, brázdiaci Európu v stopách Roberta Langdona, ústredného hrdinu jeho románov Anjeli a démoni, DaVinciho kód a Stratený symbol, ale aj davy priaznivcov iných knižiek, v ktorých je genius loci nejakého miesta opísaný tak intenzívne, že čitateľa vyslovene pritiahne. Ten, cítiac volanie slova, zbalí si svoje „saky-paky“, vyberie sa ono miesto navštíviť a v ideálnom prípade tam strávi pár dní, aby si knižku, ktorá ho tam priviedla, prečítal znova.

Čo je iné? Vône a teplota, pomyslím si. Potom sa pridajú zvuky, jedinečné pre každé miesto, šedivosť zimnej oblohy alebo temné vody riek, ktoré pretekajú Európou. Ale čo je v skutočnosti to nové? Stále sa pýtam samej seba, a zatiaľ skúšam nové chute tu, niekomu neznámemu podávam ruku tam.

V čase uzávierky tohto čísla 30-ročný Krupinčan Jozef Ličko už 70 dní nesmel opustiť africký Čad. Stavebná firma jeho otca a strýka tam stavia futbalový štadión.

To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.