Svetozár Hurban Vajanský písal svojho času o hornouhorských zemanoch ako o stelesnení úpadku, pasivity a prázdneho spomínania na časy zašlej slávy. Tadeáš Príleský je príkladom, že to nebola celkom pravda.

V hangároch bratislavskej galérie Tranzit.sk práve Joska Skalník inštaloval svoju výstavu Sny, situace, hry. Snivé, modré obrazy, vitríny s výtvarnými objektmi, fotografie priateľov, koláže plagátov, programov a publikácií Jazzovej sekcie. Sadli sme si na lavicu pod jabloň a rozprávali sme sa o divadle, džeze, väzení, Hrabalovi a o modrej farbe.

Ženy majú k oblečeniu iný vzťah ako muži. Nie je čisto úžitkový, ale ani nie je úplne len o ženskej túžbe po kráse. Ženy hľadajú v handrách aj rôzne iné veci. Napríklad ducha. Svoju náladu, svoj postoj a bárs čo ešte.

Klasickým archetypom je Thomas Paine. Miloval gilotíny aj Napoleona. Podobných prípadov je však viac. David Pryce-Jones práve o tom napísal knihu Zrada v srdci.

Mnohí boli presvedčení, že Rakúsko sa po smrti Haidera opäť stane nudnou krajinou zaplnenou eurokonformnými politikmi a poslušne zívajúcimi voličmi. Omyl. Náš juhozápadný sused čoskoro zase šokuje Európu. Už dnes sa dvíha opona. A za ňou stojí Heinz-Christian Strache.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Už takmer dva mesiace uplynuli od otvorenia rakúskeho pracovného trhu. Invázia barbarov z východu sa však nekoná. Ako vidia svoju prácu u nášho juhozápadného suseda Slováci, ktorí tam pôsobia už niekoľko rokov?

Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

Na svojej chalupe na laze pri Krupine prekladá najnovší román Umberta Eca. Dlhé roky pôsobil ako veľvyslanec v Ríme. Dôverne pozná Taliansko, na ktoré sa teraz vrhli finančné trhy. Hovorili sme aj o Kaddáfím, mafii a Robertovi Savianovi. Prekladateľ Stanislav Vallo.

„Oživenie v eurozóne je na dobrej ceste a euro stojí na pevných ekonomických základoch,“ dočítame sa v oficiálnom výstupe posledného bruselského stretnutia predstaviteľov EÚ. O pár riadkov nižšie sa opisujú opatrenia, ktoré predstavujú de facto bankrot Grécka.