Necelý rok pred parlamentnými voľbami začína spoločná štúdia OECD a Inštitútu finančnej politiky debatu o tom, ako zmeniť slovenské dane. Podľa predstáv expertov by sme oproti dnešku platili menej na priamych daniach, no priplatili by sme si za naše domy a byty.

Keď v novembri 1989 vyšli ľudia na námestia, znamenalo to, že sa končí totalitný režim. Že sa končia perzekúcie za názor, za vieru a rodinný pôvod. A že sa začína dlhá, a nie vždy priama cesta k demokracii. No mnohé sa zmenilo okamžite.

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

Staroslavné hlavní město provincie Franche-Comté, ale i příjmení snad nejvýznamnějšího politického myslitele našich časů. Reprezentativní výbor z jeho esejistiky (438 str.) vyšel nedávno pod názvem Svoboda a pravda (CDK) a protože nelze učinit zadost tak rozsáhlému záběru, aspoň pár poznámek.

Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.

Obrazy zlatého veku sa v našom regióne zvyknú spájať s obdobím rakúskej monarchie pred prvou svetovou vojnou. Bol to vek istoty. Fakt, že moja generácia bola za komunizmu indoktrinovaná predstavou, že šlo o „žalár národov“, tú hypotézu skôr potvrdzuje, ako vyvracia. Štát občanom garantoval stabilitu pravidiel, občania si slobodne volili svojich zastupiteľov, budúcnosť bola predvídateľná, ríšou vládol poriadok, monarcha bol po bohovi a rodine symbolom autority, nikto neveril, že sa to zmení.

Vyberte si z nášho novembrového výkladu malých životných zmien, čo prinášajú veľké dôsledky: prekonať hanbu, naučiť sa súcitu, nebáť sa byť zraniteľný, zatancovať si. Zn.: Všetko so všetkým súvisí.

Do čerta s tým, myslím si, že v Poľsku neexistuje diskusia. Nehovorím o tom, že nie je možné vymienať si názory, to áno, ale diskutovať tak, aby si dvaja oponenti boli schopní a chceli si rozumieť, to neexistuje. Ach prepáčte, stále ešte možno po sebe kričať nadávky a urážky. Má to jednu príčinu: každý politický rozdiel sa okamžite mení na morálny rozpor, jazyk politiky sa mení na jazyk morálky a iné hodnotenie reality sa stáva eticky neoprávneným. Možno je to súčasť nášho romantizujúceho dedičstva, ktoré nám káže vidieť politiku ako počiatok moci metafyzického dobra a zla.

Jestvujú v našom slovníku formálne alebo aj obsahom pekné alebo aj škaredé slová. K tým pekným nesporne patrí: domov. Na tom mieste sa cítime bezpečne, budujeme ho s láskou, stretáme sa s najbližšími. Ale zrazu to slovo ktosi spojí s iným, napríklad detský domov, domov sociálnych služieb – a všetko čaro je razom fuč.

Pred časom obehla svet fotografia skupiny žien v hidžábe (tradičná islamská pokrývka vlasov, uší, šije, krku, ramien a poprsia), ako v tieni newyorských mrakodrapov demonštrujú s transparentom „Do pekla s demokraciou!“. Užívali si jedno zo základných práv západnej demokracie – slobodu slova. Siahnuť na ňu by malo byť v našom civilizačnom kontexte tabu. Keby sme však žili napríklad na území Islamského štátu, slobodným rozprávaním a písaním by sme riskovali život, v Rusku basu.