Je to už vyše roka, čo naši dobrovoľníci odhalili, že sa v nepálskom sirotinci Happy Home deti týrajú a peniaze spreneverujú. Keď sa to prevalilo, bol to šok najvačšieho kalibru. Pre nás, ktorí sme tomu zasvätili svoju dušu aj čas, aj pre vás, ktorí ste posielali peniaze. Na rozdiel od niektorých iných organizácií, ktoré napriek jasným dôkazom radšej strčili hlavu do piesku, aby nemuseli svojim sponzorom nič vysvetľovať a aby neboli označení za klamárov, si náš slovensko-český tím povedal, že to tak nenechá. Bol to tvrdý, rok trvajúci boj.

Čítať Slavoja Žižeka je znepokojujúce. Človek nesúhlasí, dokonca sa mu akosi fundamentálne bridí, čo Žižek tvrdí, aj to, z akých ideologických a filozofických pozícií to vyrastá, ale to je tak všetko, čo sa s tým dá robiť. Lebo pustiť sa so Žižekom do odborne relevantnej polemiky je problém. Niežeby sa to nedalo, len človek musí byť podobne zdatný. Vzdelaný, bystrý a asi aj sebavedomý, či priamo drzý, neviem nájsť iné, vhodnejšie slovo.

Oslavujeme ním koniec starého roka a začiatok nového. Je neoddeliteľnou súčasťou tých najopulentnejších večierkov a svojím šumom dokonale definuje slovo luxus. Tupé buchnutie zátky, vzápätí uvoľnený výdych a radostný smiech preľaknutých dám. Šampanské omamne šumí v pohároch.

Tráviť Silvester, teda programovo najzábavnejší, najveselší, najoslavovanejší deň roka pri televíznej obrazovke môže byť výrazom číreho zúfalstva. Rovnako však môže ísť o výsostne racionálne rozhodnutie, akýsi osobný akt vzbury, ktorým jedinec dáva najavo, že všeobecné silvestrovské veselie sa ho netýka. Niet veľmi čo oslavovať.

Nie je jasné, či predseda vlády naozaj verí, že „rok 2014 bude pre Slovensko lepší“ než predchádzajúci. Alebo si len nacvičuje povinný optimizmus v prezidentskej kampani, ktorú rozbehol na plné obrátky. Jasné je toľko, že by dal veľa – možno aj celú vinicu – za veštbu, či ten rok bude lepší aspoň pre neho.

Dnes je v móde nosiť dedov sveter, frajerke mávať strýkovým prerazeným klobúkom, v rukách držať babkin ozrutný bicykel a nakupovať do tetkinej sieťovky. Dosť bolo lesklých materiálov a sushi, priatelia. Hor sa na krúpy!

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Tak som si kúpil autíčko na diaľkové ovládanie. Už som jedno mal, pred vyše tridsiatimi rokmi, fakt drahý dar, asi z Tuzexu, neprežilo ani prvú jazdu, na konci chodby som neskoro zareagoval, dvere do pivnice neboli zatvorené, zrútilo sa zo schodov a rozbilo sa na márne kúsky. Až mi je trápne napísať, že išlo o jeden z najtraumatizujúcejších zážitkov z detstva. Ale dvere do pivnice už som potom nenechal nikdy otvorené.

Aktivistka a ochranárka Katarína Šimončičová, čerstvá držiteľka Bielej vrany za dlhodobý prínos, by už nemusela robiť nič, pretože je dôchodkyňa. Ale keď sa niekde v Bratislave ide vyrúbať strom, stáva sa z nej neprepočuteľná účastníčka výrubových konaní.

Kandidáti Do boja o prezidentské kreslo vstúpil ďalší kandidát. Rozhodnutie uchádzať sa o tento post minulý týždeň oficiálne oznámil herec a bývalý politik Milan Kňažko. Sloganom jeho kampane má byť heslo „Znovu ide o veľa“ a ostro sa chce vymedziť najmä voči Smeru. „Ľavica tu pre mňa v tejto krajine neexistuje. Takzvaná integrovaná ľavica sú komunisti, SNS-áci, zvyšky degenerovaného HZDS a ako sme videli z posledných záberov z parlamentu, niekoľko opilcov,“ povedal Kňažko na tlačovej konferencii.