Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Noci sa predlžujú a tma dáva priechod zvýšenej aktivite zlých síl. Katarínou sa začínajú tzv. Stridžie dni. Pre súčasníka je vyhľadávanie stríg a bosoriek cez taký lucijský stolček len neškodným folklórom, kedysi to však bolo reálne povolanie a označeným ženám išlo minimálne o život.

Noc na Azúrovom pobreží. Ležím v posteli a pri otvorených balkónových dverách načúvam moru. Občas – prv než vlna narazí na pláž – nastane úplné ticho. Skraja vyšplechnutie.

Včera večer. Vlastne nie: tohto roku, skôr tak. V máji tohto roku, presnejšie: 22. mája tohto roku uplynulo 140 rokov od istej hudobnej aj kultúrnej (par ecellence) udalosti. No a včera večer dostali nadšenci hudby, kultúry, dejín, Európy, dejín Európy, spomienok, budúcnosti, mierovej budúcnosti a ešte nadšenci mnohých iných vecí možnosť prežiť niečo podobné. Nanovo a naplno. V bruselskej bazilike Koekelberg vyvrcholil záverečným koncertom (v prítomnosti belgického kráľovského páru) projekt Tisíc hlasov za mier, v rámci veľkého multikultúrneho Festival van Vlaanderen Brussel.

Obaja začínali v Británii na konci osemdesiatych rokov. Ovplyvnili niekoľko hudobných scén, súčasnú generáciu hudobníkov a spôsob, akým konzumujeme inteligentnú hudbu. Kým od Aphexa Twina sme očakávali novú nahrávku niekoľko rokov, o tej od Thoma Yorka sme ani len nerozmýšľali. Kam sa teda posunuli títo hudobní mágovia?

Rímska bazilika Santa Maria degli Angeli e dei Martiri je mimoriadne pôsobivá stavba, zvonka aj vnútri. Stojí neďaleko rímskej hlavnej železničnej stanice Termini, na Námestí republiky, a pri pohľade zvonka si človek nemôže nepovedať: No aha, ako šetrili omietkou, tak nešetrili tehlami...! Vskutku, je to obrovská tehlová stavba pripomínajúca skôr niečo ako... povedzme rímske kúpele... Bingo!! Sú to rímske kúpele. Diokleciánove.

Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.

Čo spája roľnícke povstania na východe Uhorska z prvej polovice devätnásteho storočia s dešnými problémami na východe Slovenska a Maďarska? Niektoré podobnosti by nás mali varovať.

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.