The Crazy Ones je americký sitcom, ktorý vlani v septembri nasadil do vysielania televízny gigant CBS, s jednoznačnou ambíciou posilniť svoju, už aj tak veľmi silnú, pozíciu na trhu. Ak máte v portfóliu Dva a pol chlapa, Teóriu veľkého tresku, Mikea a Molly a Kurz sebaovládania, nový sitcom ani nepotrebujete. Na CBS ale rozmýšľajú inak a tak začali vysielať sitcom z prostredia reklamnej agentúry, možno až kŕčovito sa snažiaci o návrat prvkov grotesky do toho žánra. Čo je ale hlavné, The Crazy Ones je sitcom, ktorým sa vo veľkom štýle na televízne obrazovky vrátil po tridsiatich šiestich rokoch nedávno zosnulý Robin Williams.

Vygrantované literárne časopisy. S názvami, o akých som v živote nepočula. Raz za čas sa ozvú a chcú nejaké texty pesničiek, úryvok z prózy, poviedku. S ospravedlnením, že honorár pre autorov nemajú z čoho poskytnúť. Vzdychnem a niečo im pošlem. Vzápätí napíšu, že potrebujú foto. A ešte životopis, ale taký – nejaký neformálny, mám napísať, čo rada jem, čítam, aké farby preferujem, kam rada chodím atď... Zanadávam, lebo neznášam takéto vtipnôstky, len ma oberajú o čas, mňa, ktorá nie som ani na fejsbúku. Ale niečo im pošlem, nech už mám pokoj.

Keď sa na Slovensku povie Európsky parlament, volič si predstaví platy poslancov a novinárovi sa chce spať. Ale minulý utorok sa oplatilo byť v Štrasburgu: kedysi smiešny parlament dokonal svoj historický triumf nad štátmi. Vydali sme sa preskúmať miesto činu.

Vlani som na tomto mieste písal, že Andrej Babiš načas umlčal svojich kritikov: do čela svojho denníka MF Dnes najal najslávnejšiu českú investigatívnu novinárku Sabinu Slonkovú, čím z nej urobil „kanárika v bani novinárskej slobody" (.týždeň 47/2013). Takže kanárik zdochol. Po pol roku.

Šľachtický rod Pálffyovcov bol oporou Habsburgovcov a katolicizmu v Uhorsku. Časom sa jeho členovia vrhli aj na podnikateľské aktivity. Vďaka iniciatívnym nadšencom sa možno čoskoro stanú značkou, ktorá previaže cestovný ruch v Bratislave a na blízkom okolí.

Dozrel čas, aby sme preformátovali naše dejiny. Už to nie sú len dejiny národného obrodenia, dejiny Štúra a Hurbana či ich mináčovských interpretácií. Už nie sme národom, ktorý musí dokazovať svoje hranice. Už sa o ne nemusíme báť a vieme ich prekročiť.

Stoly trhovníkov sa zaplnili malými zaprášenými bobuľkami, nad ktorými krúžia osy. Lačne si tie strapce berieme domov, aby sme nad nimi krúžili zas my a bojovali o ne s vínnymi muškami. Prišiel sladký čas vinobrania.

Devätnásť dní v East Village. Festival FringeNYC a na ňom Divadlo Stoka s anglickou verziou Neistého gruntu. Manhattan a Brooklyn. Streets a Avenues, mrakodrapy, parky a záhrady. Svet v jednom meste. New York City.

Počas tých hrozných augustových dní, keď málokto sledoval, čo sa vôbec deje, prišla správa, tehotná významom vo viac než len v jednom zmysle. Británia zažíva babyboom, dôkazom čoho je nárast britskej populácie o 419 900 osôb z roka 2011 na 2012, čo je číslo, aké sme naposledy videli v roku 1972. Takýto nárast okamžite viedol k odhadom, že populácia Británie pravdepodobne o niekoľko desaťročí predbehne populáciu Francúzska aj Nemecka. Demografický vzrast nikto nečakal: časy ekonomickej krízy sa zväčša spájajú s poklesom pôrodnosti, čo vidíme aj dnes napríklad v Spojených štátoch.

Trvá to už istý čas, čo západné štáty konajú na základe predpokladu, že riešením politického konfliktu je demokracia.