Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo ma naučili disidenti

.roger Scruton .časopis .klub

Trvá to už istý čas, čo západné štáty konajú na základe predpokladu, že riešením politického konfliktu je demokracia.

A preto konečným cieľom zahraničnej politiky musí byť podpora demokracie, prípadne jej vznik, ak ešte krajina nespoznala jej výhody. Západné štáty na tomto predpoklade lipnú, čo dokazuje aj pohľad na Blízky východ. Možno s tým sympatizovať, pretože demokracie – vo všeobecnosti – nejdú do vojny proti sebe a ani – vo všeobecnosti – nepoznajú občiansku vojnu. Tam, kde si ľudia môžu vybrať svoju vládu, existuje bezpečnostná poistka, ktorá bráni konfliktom. Nepopulárne vlády sú odvolané bez násilia.
Ak sa pozorne pozrieme na výroky západných politikov, zistíme, že tri idey– demokracia, sloboda a ľudské práva – sú povedané jedným dychom, s predpokladom, že navzájom splývajú. To je pre mnohých našich lídrov lekcia, akú si vzali zo studenej vojny a kolapsu Sovietskeho zväzu.
Podľa mňa je predstava o jednom riešení, ktoré je vhodné pre všetky sociálne a politické konflikty sveta, a že jeho meno je demokracia, založené na neúcte k historickým a kultúrnym podmienkam. A ak si želáme demokraciu, ktorá ide ruka v ruke s individuálnou slobodou a ochranou ľudských práv, často zlyhávame práve v tom, že si nechceme uvedomiť, že sú to tri veci, a nie jedna, a že ich súlad je možný iba za istých okolností.
Do Ruska bola demokracia uvedená bez adekvátnej ochrany ľudských práv. Na Blízkom východe dnes nájdeme strany, ktoré požadujú voľby (ako napríklad Moslimské bratstvo v Egypte), ale volebné víťazstvo považujú za príležitosť na rozdrvenie disentu a nastolenie takého spôsobu života, ktorý je pre mnohých občanov jednoducho neakceptovateľný. V takom prípade je demokracia hrozbou pre ľudské práva.
Mal som príležitosť študovať niektoré z týchto problémov v 80. rokoch, keď som navštevoval svojich priateľov a kolegov v komunistických krajinách. Boli to verejne zameraní občania, ktorí riskovali zatýkanie a väzenie pre niečo, čo by sme ja alebo vy považovali za úplne nevinnú aktivitu. Organizovali podzemné vzdelávanie pre deti rodičov, ktorí mali nevhodný politický profil, podporovali spisovateľov, akademikov, hudobníkov alebo umelcov, ktorí nemohli tvoriť. Pašovali lieky, Biblie, náboženské symboly a texty. A keďže charita bola v komunizme nelegálna a náboženské inštitúcie boli kontrolované stranou, museli to robiť tajne. Pochopil som, že totalitný režim netrvá len preto, že neexistujú demokratické voľby, ale aj preto, že neexistuje rozdiel medzi občianskou spoločnosťou a štátom, neexistuje možnosť, aby sa niečo dôležité odohralo bez schválenia stranou. Moja skúsenosť z východnej Európy preto hovorí, že politická sloboda závisí od krehkej siete iných inštitúcií, ktoré sa moji priatelia snažili resuscitovať.
O aké inštitúcie ide? Prvou spomedzi nich je justičná nezávislosť. V každej kauze, kde mala komunistická strana svoj záujem, bol sudca pod dohľadom a verdikt mu nadiktovala strana. Ak to bolo potrebné, obvinenie mohlo byť úplne vymyslené, hoci aj na poslednú chvíľu. Ak chcela strana, aby niekto skončil vo väzení, sudca o tom rozhodol. Vláda práva bola čistá fikcia, maska, ktorou zakrývala svoje rozhodnutia strana.
Potom sú to vlastnícke práva. Normálni ľudia nemohli legálne vlastniť takmer nič, aj ich byty vlastnil štát. Ekonomika sa v takýchto podmienkach presúvala do podzemia, všetky transakcie záviseli od osobnej dôvery, a to v čase, keď dôvera bola čoraz viac nedostatková. Spoločnosť tak bola zaťažená konfliktmi a spormi, ktoré nemohli ani politika, ani súdy vyriešiť. A komunistická strana z toho mala radosť, pretože ľudia stáli proti sebe a nie proti systému.
Treťou inštitúciou je sloboda prejavu. Túto slobodu považujeme od Locka a americkej ústavy za takú samozrejmú, že ju považujeme za východiskovú pozíciu akejkoľvek humanity. Moja skúsenosť z východnej Európy je však opačná. Je to ortodoxia, konformita a štvanie disidentov, čo je základným východiskom ľudstva, a nie je dôvod myslieť si, že demokracie sú na tom inak ako islamské teokracie alebo totalitné štáty, kde vládne jedna strana.
A napokon legitímna opozícia. Tá bola pravdepodobne najväčšou obeťou komunizmu v Európe. Keď Lenin zaviedol v Rusku komunizmus, bola to forma diktatúry s rozkazmi vykonávanými zhora nadol. Bola to forma vojenskej vlády, kde bolo pre opozíciu asi toľko miesta, ako pre odmietnutie rozkazu v armáde.
Mám pocit, že to, čo sa naučili moji priatelia a kolegovia v podzemných univerzitách komunistickej Európy, je niečo, čo by sme sa dnes mali naučiť aj my a naši politici. Preto, aby sme rozumeli demokracii.

Autor pracuje v Ethics and Public Policy Center vo Washingtone.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite