V olympijskej publikácii Imricha Hornáčka o Mníchove a Sappore 1972 má kapitola o biatlone názov „Bež a páľ!“ Biatlon bol vtedy pomerne mladým olympijským športom (v programe od 1960), mal dve disciplíny (preteky na 20 km a štafetu). Dnes by sme mohli jeho čarovnú formulku rozšíriť na „rýchlo bež a rýchlo páľ!“

Peter a Mária Rehákovci, Pavel Chorvát, Pavol a Anna Hriadelovci-Božích. To sú mená ďalších Slovákov, ktorí za to, že počas vojny pomáhali židom, dostali najvyššie vyznamenanie štátu Izrael Spravodliví medzi národmi. Žijúcich záchrancov aj zachránených je čoraz menej. Práve preto si ich príbehy treba pripomínať.

Nemotorný vták s dlhým zobákom mal v logu firmy vtipne symbolizovať letectvo. Online predaj leteniek zase symbolizuje zakladateľka portálu Pelikán Tatiana Ondrejková.

Príliš málo vlád dokáže skrotiť bujnejúci sociálny štát skôr, než udrie katastrofa. V dôsledku toho nakoniec niektorí občania prekonajú ekonomickú obdobu infarktu: čaká ich drsný pokles životnej úrovne. Stanú sa totiž obeťami koncovky neudržateľných programov.

Jedného rána Thiri predtým, ako vyšlo slnko nad Yangonom, volala na svojho brata. „Mám zlé správy, vyzerá to opäť na prevrat, je to neuveriteľné, ale asi sa to vracia späť.“

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“

Je to nefér, je to nefér, je to nefér. Je to nefér , že naša vláda považuje zahraničných Slovákov za vyvrheľov spoločnosti. Za bezprávne bytosti, ktoré nemôžu voliť. Ide cca o 200 000 ľudí. To nie je malé číslo...a preto je najlepšie ho odignorovať. Argumentácia, že voliť poštou nemôžu, pretože pri prezidentských voľbách je aj druhé kolo a pošta by nemusela za ten čas doraziť, je úplná sprostosť. V zahraničí sa dá už voliť aj elektronicky, napríklad v Estónsku. Ale oni si myslia, tak im treba, trepali sa von, nepáči sa im tu, tak vám treba, keď nechcete byť Slováci!

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

F**k the EU! Na YouTube sa objavila nahrávka odpočutého telefonátu s ruským prepisom. Žena, údajne viceministerka zahraničných vecí Victoria Nuland (na obr.), hovorí s mužom, údajne americkým veľvyslancom v Kyjeve. Nulandová argumentuje, že do krízy v Ukrajine by mala zasiahnuť OSN, a značne vulgárne posiela EÚ za to, čo dosiaľ na Ukrajine robí, „niekam“.

Príjmová nerovnosť znepokojuje ekonómov, verejnosť i politikov. Prezident Obama v správe o stave Únie dokonca vyzval Američanov k „národnému rozhovoru“ o nerovnosti. Do akej miery je toto znepokojenie na mieste? Základným faktom, ktorý by sme nemali púšťať zo zreteľa, je to, že príjmová nerovnosť vo svete klesá. Príčinou je bezprecedentný rast príjmov v rozvojovom svete. Odhaduje sa, že medzi rokmi 2005 a 2015 počet chudobných ľudí vo svete klesne z 1,3 miliardy na menej než 600 miliónov.