Po mnohých reakciách, otázkach a tiež nepravdivých výrokoch zo strany RTVS považujem za nevyhnutné napísať nasledujúcich pár bodov.

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Občas sa stretnem v podvečer s partou starých kamarátov, škriabeme sviečkovú na tatarák, popíjame a rozprávame sa o politike. Naposledy (12. júna 2014) sme napríklad diskutovali online aj s manželkou jedného z nás, ktorá momentálne pôsobí v Bagdade. Rozprávala o militantoch z organizácie Islamský stát v Iráku a Levante, ktorí pochodujú takmer bez odporu zo severu k hlavnému mestu. Na trhoviskách to vraj po dlhšom čase ožíva a v uliciach prestali umierať civilisti. Počúval som ako puk. Pravda?! Tej chvíle? Čia? Potom sme prešli k domácej politike.

Čo sa to tu vlastne deje? Stretnúť človeka, ktorý drží slovo, dá sa mu veriť, nemyslí iba na svoj záujem a prospech, pestuje a kultivuje vzťahy, je naozaj vzácnosť. Poctivý remeselník, partner, spolupracovník... profík, dôveryhodný... A bude horšie. Však ste už počuli o negatívnej slučke spätnej väzby – čím je niečoho menej, tým je toho menej. Odborníci na demografiu by vedeli rozprávať. Najmä však umelci a ľudia s mimoriadnou senzitivitou pre „ducha doby“, čiže žalostná menšina.

Od knižného publikovania Slovenska na ceste do neznáma, prognózy vývoja Slovenska do roku 2015 (editori Fedor Gál, Peter Gonda, Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Marián Timoracký, Peter Zajac), uplynulo čosi vyše desaťročia.

Po prosbe z minulého týždňa o pomoc pri likvidačnej pokute za Lampu o kauze Cervanová cítim potrebu vyjadriť vám vďaku. Zareagovali ste okamžite.

Kedysi dávno som si myslel, že demokracia a právny štát budú raz štítom a hradbami pred nespravodlivosťou. Nestačím sa však čudovať ani teraz. Obete demokratickej justície a štátu by vedeli rozprávať. Zákony síce máme, ale frajer je ten, kto ich vie obchádzať. Stáva sa mi, ráno, občas aj napoludnie a večer, že vstávam a premýšľam o takzvaných obyčajných krivdách.

Duch našej doby? Väčšina ľudí ho vníma cez peripetie svojho osobného života. Mám sa nanič? Doba je nanič! Alebo je duch doby to, o čom sa rozpráva po krčmách, v robote a v domácnostiach? Presnejšie by asi bolo hovoriť o duchoch doby – nemáme sa všetci rovnako, nerozprávame všetci o tom istom. Jeden z duchov doby však asi šéfuje. Moja generácia ho cítila, napríklad, v druhej polovici 60. rokov – v hudbe, vo filmoch, v knihách, v novinách, v móde, „vo vzduchu“.

Občas sa fakt cítim doma ako cudzinec. Najmä pri čítaní novín alebo po prezidentských či parlamentných voľbách. Najsmutnejšie však býva blúdenie našou nedávnou históriou. Keď hovorím „našou“, nemám na mysli dejiny jedného-jediného záhumienka. Sme predsa Slovania a Európania, hejže? Napríklad: Nedávno vyšla ďalšia kniha Jana T. Grossa Zlatá žeň. Po jeho knihách o pogromoch v Jedwabnom (Susedia) a Kielcoch (Strach) je táto inšpirovaná fotografiou skupiny dedinských mužov a žien, ako svorne sedia po dobre vykonanej práci pri hromade kostí.