Koncoročné televízne obrazovky boli takmer zasypané informáciami o tom, ako našinec pomáha zaostalým kútom sveta, ich zúboženým a trpiacim ľuďom. Televíznym symbolom sa stala najmä Keňa. Jediný pocit, ktorý sa ma pri zachytení týchto šotov zmocňoval, bol pocit trápnosti.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Správa o rozsudku za spálenie vlajky EÚ by mi unikla, nebyť „fejsbúkového“ statusu zástupcu Európskej komisie: „O hraniciach slobody prejavu: spálenie európskej vlajky je podľa súdu trestným činom.“

Čerstvá europoslankyňa za NOVA Jana Žitňanská hovorí, že na jej práci je najfrustrujúcejšie počuť od úradníkov vetu: pani poslankyňa, nedá sa. A najpríjemnejšie sú stretnutia s inšpiratívnymi ľuďmi, pri ktorých zistí, že sa to dá.

Mladí vravia, že maturita je ako plot, buď ho prelezieš, alebo ťa prehodia. Tí, čo maturitu poctivo vydreli, s banálnosťou toho výroku súhlasiť nebudú. Tí, čo mali viac šťastia ako rozumu, si neskôr zadovážia diplomovku na kľúč, nebudú zabíjať čas vedeckým bádaním, radšej veselo žiť a málo premýšľať. To je obraz Európy, ktorá je čoraz viac zmľandravená, ktorá stráca vytrvalosť a vernosť na ceste, lebo na nej treba aj všeličo odtrpieť.

S priateľom Vítom Vrbkom sedíme v csárde U Pepa a jeme halászlé. Od Hrabala a jeho knihy Morytáty a legendy sa pri bielom chlebe a kúskoch sumca v polievke dostaneme ku Kafkovi, a ďalej cez jeho nemeckú a českú verziu popri Zweigovi a Rothovi k nemeckej a českej literatúre 20. storočia, to si už dávam po dojedenej polievke zvyšky chleba a dostaneme sa k Werfelovi a k jeho Bledomodrému ženskému písmu. Namietam, že pre mňa sa všetko zmenilo, keď mi kamarát Jaroslav Róna priniesol Werfelovu Hvězdu nenarozených v českom preklade.

Keď si konečne aj Rómovia na Slovensku zvolili kráľa, romano thagaris ke Slovačiko, plný radosti som sa ponáhľal do Košíc. V hlave mi vírila otázka, či v skutočnosti aj Slováci netúžia po nejakom monarchovi, v ideálnom prípade hodne vzdialenom. Po 21 rokoch demokratického sebaurčenia sa už dá povedať, že miestny ľud, skrátka, nemá veľmi chuť si vládnuť. Volebná účasť pri voľbách do Európskeho parlamentu sa Slovensku dosiahla dokonca historický rekord – 16,96 percenta.

Režisér Juraj Nvota hneď po premiére Listov Emilovi v Štúdiu L+S dokrúcal film, ktorý sa teraz bude mesiac strihať, s Radošincami robí záznam hry Polooblačno a na jeseň sa chystá režírovať program SĽUK-u. Hovorí, že roboty sa prepletajú ako korbáčik, ale každú z nich má rád.

Vyhnaný jazyk sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno. Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a po anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama po anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).

Súcitiť s ľuďmi, ktorí majú v živote menej šťastia ako my je čestné a slušné. Človek, schopný poľutovať len sám seba, nie je rozhodne ani obdivuhodný, ani obdivovaný. No každú cnosť možno deformovať.