Oktoberfest sa z ľudovej zábavy vyšvihol na turistickú atrakciu, ktorá ročne pritiahne 6 miliónov turistov. Čím to je?

Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Pred časom rozbúrilo verejnú mienku v Česku rozhodnutie ombudsmanky Anny Šabatovej, že islamské dievčatá majú základné ľudské právo nosiť islamské šatky v českých školách.

Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.

Je to tak trochu zázrak a alchýmia v jednom. Hodíte ich do vody a najprv nič. Po chvíľke sa však okolo každého zrniečka vytvorí mazľavý gel a z vody je zrazu bodkovaná bačorina. A za to všetko môžeme poďakovať výhradne chia (čítame čia) semienkam.

Nie každý ľudovoumelecký výrobca je ozajstný majster. Nie každá vec, ktorá má na sebe ornament, je ľudové umenie. Niekedy je z toho označenia sporné viac slovo umenie, inokedy slovo ľudové, občas i oboje. Urobme si v tom poriadok.

Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Poverený riaditeľ Domu umenia/Kunsthalle Bratislava Juraj Čarný hovorí, že vždy chcel robiť sprostredkovateľa medzi umelcom a divákom. Dnes mu práca kurátora zaberá len desatinu času, inak je to predovšetkým manažovanie, cieľ však zostáva rovnaký.

Mestský festival je snom každého fanúšika, ktorý ocení fakt, že za dobrou hudbou nemusí cestovať desiatky kilometrov. Keď sa nájde skupina nadšencov, ktorá sa do podobného nápadu pustí práve vo vašej metropole, len ťažko sa dá odolať.