V septembri 1985 som sa dostal na psychiatrickú kliniku na Miczkiewiczovej ulici, aby som začal svoju prípravu na atestáciu. Plánoval som, že skôr ako sa stanem psychiatrom, odrobím si pár rokov aj v „skutočnej“ medicíne. Z niekoľkých rokov sa stalo desať, ktoré som „ťahal“ ako obvodný lekár vo Veľkom Mederi, lebo moji nadriadení pre moju „nebezpečnú zádrapčivosť“ nesúhlasili, aby som sa zaoberal psychiatriou.

Chorvátsky Grob so svojou satelitnou Čiernou Vodou určite vojde do histórie slovenskej architektúry a urbanizmu. Už dnes je v odborných kruhoch Čierna Voda pojem. Operuje sa s ním ako s príkladom nekoncepčného budovania kolónií rodinných domov. Dnes sa tam môžu chodiť učiť tie šťastnejšie prímestské obce, ktoré sa udržali v prirodzených rozmeroch a nenafúkli sa za pár rokov do gigantických rozmerov, kde pochybil Chorvátsky Grob.

„Veľký“ doktorát z filozofie predsedu KDH je ďalší z množstva titulových škandálov, ktoré pravidelne explodujú (už aj) na Slovensku. Skutočnosť, že v epicentre stoja – z podstaty mediálneho záujmu – politici, doteraz odkláňala pozornosť od systémových príznakov k osobám hriešnikov. S Jánom Figeľom zrejme dôjde k posunu, ale na zmenu je neskoro.

V závode o Mesiac, jednej z najväčších bitiek studenej vojny, dokázali USA svoju technologickú prevahu. V prípade Číny sa však história nemusí opakovať.

Bolo krásne letné predpoludnie. Vzal som si do svojho prímestského vlaku bicykel, nie preto, aby som potom v Prahe športoval, ale preto, že minimálne po Starom a Novom meste a Malej Strane je to spoľahlivo najrýchlejší spôsob dopravy po českom hlavnom meste. Dokonca rýchlejší ako metro. Z Masarykovho nádražia, kde môj „panťák" končil, navyše vedie cesta najkrajšími časťami Prahy, takže je aj čím sa kochať. Len sa musíte vyhnúť tým obrovským chuchvalcom turistov, ktorých tu máme, našťastie, požehnane.

Je to možné, že až krátko pred tridsiatkou prichádzam na to, ako to funguje v tých mužsko-ženských hrách? Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, totálne oddelená od reality, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem...ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-tky totálne uzrozumené.

Beletrizovaná biografia je celkom ťažký útvar. Kladie totiž, ako je už z pomenovania zrejmé, na svoju autorku alebo autora dvojitý nárok.

Nedávno publikovaný list Ernesta Hemingwaya talianskemu priateľovi údajne odhalil „ľudskú stránku“ tohto spisovateľa. Konkrétne malo ísť o to, že veľký Hemingway sa podľa listu rozplakal, keď musel zbaviť utrpenia svojho obľúbeného domáceho kocúra.

Dramatik Lope de Vega napísal túto klasiku španielskeho divadla v roku 1610. Opisuje v nej, ako ľudia v mestečku Fuenteovejuna povstali a zabili tyrana a despotického vládcu. Susedia našli zhodu a rozhodli sa svojho feudálneho pána a muža, ktorý si od prvých scén vynucoval od mladých žien jeho droit de seigneur, zlynčovať. Po poprave sa ozve sudca, ktorý chce vyšetriť, kto zločin vykonal, narazí však na kolektívnu zodpovednosť. Ľudia sú presvedčení, že to bol akt spravodlivosti. Sudca zvolá: kto ho zabil? Chórus mu odpovie: Fuenteovejuna, pane. Kto je Fuenteovejuna? Pýta sa sudca. Ozve sa: Každý z nás, pane.

Nevyhneme sa tomu. Po Novom roku sa celý reklamný a mediálny svet spikne proti fajčiarom a apeluje na ich predsavzatia prestať fajčiť. Pred letom si svoju dávku zúfalstva musia zas užiť všetci, čo si cez zimu vypestovali pekné faldíky na tele.