V prvom rade by som asi zdôraznil, že voliť by mal ísť každý, komu záleží na krajine, hoci asi väčšina mojich kamarátov je presvedčená, že voliť nepôjde. Myslím, že voľby sú jeden z mála výdobytkov roku ´89 a demokracie, ktoré tu ešte fungujú.

Šéfredaktorka časopisu Nota bene Sandra Tordová okrem redakcie s Martinom Opetom spolu manažuje organizáciu Proti prúdu, ktorá pomáha bezdomovcom zapojiť sa naspäť do normálneho života. Aby to mohla robiť, potrebuje normálny život aj ona sama.

Ešte nikdy som nebol na Kaukaze. Prvého Azerbajdžanca v živote som stretol vo Viedni a on ma ohromil tézou, že jeho vlasť Azerbajdžan a moja vlasť Rakúsko sú dvojčatá. Obe krajiny sú naozaj rovnako veľké, obe majú osem miliónov obyvateľov a obe sa označujú za vojensky neutrálne. Azerbajdžan si objednal svoje bankovky u toho istého dizajnéra, ktorý navrhoval euro. Dizajnér je Rakúšan a svojich zadávateľov nesklamal: Azebajdžanci majú teda bankovky bez tváre rovnako ako my.

Ani neviem, kedy mi to napadlo, ale nejako som to vyriešiť musel. Oslavovali sme narodenie prvého vnuka mojej novej priateľky, znie to síce zvláštne, ale oboje platí, a ja som Lídu len tak mimochodom a trochu zo žartu požiadal o ruku. Všetci sme sa zasmiali. Lída povedala áno, ale po niekoľkých týždňoch sa jej jedno z jej detí spýtalo, kdeže má odo mňa prstienok.

Kde bolo, tam bolo – stačia štyri slová, a už je jasné, že sme v rozprávke. Mohli by sme naznačiť, že aj za siedmimi horami, ale to už by zbytočné. To „kde bolo, tam bolo“ na kontextové ukotvenie bohato stačí, ide totiž o to najpresnejšie časovo-priestorovo-príbehové vymedzenie vôbec. Ak začneme príbeh práve takto, nikto už nás nebude obviňovať z paktovania s realitou, sme v bezpečí fantázie, kde sa môže stať čokoľvek.

Koho chcú bohovia zničiť, toho najskôr pripravia o zdravý rozum. Tak znela moja reakcia na výsledok stretnutia Rady Európskej únie, ktoré sa konalo predminulý týždeň. Mnohí venovali pozornosť – pochopiteľne – rozhodnutiu britského premiéra Davida Camerona vetovať novú zmluvu. Ale správanie Veľkej Británie odviedlo pozornosť od zlyhania lídrov eurozóny vynájsť dôveryhodný liek na choroby menovej únie. Namiesto tohto lieku teraz navrhujú pritvrdzovanie prístupu k tým, čo sa odchýlia od fiškálnej disciplíny. Znie to celkom fajn. No nebude to fungovať.

„...hej ide to, super, ten biznis s antickými knihami, robí mi to 4 000 eurášov mesačne, fakt paráda. Konečne môžem cestovať, chodiť si na eurovíkendy so ženou...” vraví mi môj kamoš R. a ráta drobné, aby zaplatil účet presne. Presne na rupiu. Bez tringeltu. O týždeň neskôr, v inej reštaurácii, zaplatil o sto rupií menej a ušiel. Ja som sa vrátila a doplatila som to, aj s tringeltom.

Jednoduchou hrou osudu, ak si vypožičiame slová Boba Dylana, je skvelá trilógia Juraja Chlpíka (výstava na moste, dokumentárny film a kniha) zavŕšená v čase, keď sa pýtame, kto usmerňuje farebnosť fasád zatepľovaných sídlisk.

Najväčším klientom advokátky Zuzany Čaputovej je združenie Via Iuris, kde pracuje na prípadoch s precedentným potenciálom, ktoré môžu veci zmeniť a posunúť právo dopredu. Zaoberá sa zodpovednosťou verejných činiteľov, reformou justície či kauzami súvisiacimi so životným prostredím, ako je pezinská skládka.

„Viete, aký je rozdiel medzi českým a americkým dôchodcom? Nijaký, obaja si za to, čo im mesačne zostane, môžu dovoliť cestovať do Prahy.“ Tak tento vtip mi zišiel na um, keď som mal začať písať o tom, ako sa žije našim stredoeurópskym dôchodcom v porovnaní s penzistami v bohatších krajinách. Pokiaľ ide o našu Strednú Európu, tak mi vyšlo, že asi približne rovnako. Teda rovnako „nie bohvieako“, aby som bol presný.