Na gajdách začal hrať pred siedmimi rokmi, väčšinu z tohto času sa na nich učil hrať sám. Dnes má ako šestnásťročný na svojom konte niekoľko víťazstiev a iných umiestnení v medzinárodných súťažiach. Mário Pavel.

Žijeme v čudnej dobe paradoxov. Prekročenie tabu vždy znamenalo v dejinách ľudstva krok do neistoty, do púšte, priepasti a smrti. Existovali trináste komnaty intímnej sféry, do ktorých sa nesmelo vkročiť. Mohlo sa do nich len nazrieť kľúčovou dierkou voyeurizmu. Dnešná civilizácia sa priam vyžíva v ich detabuizácii. Obscénnosť tela sa stala mediálnym tovarom. Na trhu sa ponúka životná pornografia každého druhu a v každý čas.

Ešte šťastie, že človek nikdy netuší, kde a kedy sa ho môžu dotknúť Umenie a Kultúra. Môže sa mu to pritrafiť celkom nevdojak, len tak, an pasán, ako vravia Francúzi (a to ani nemusí pasanovať naprieč Lotrinskom...). Dostali sme pred 1. júnom s manželkou pozvanie na malý koncert ku Dňu detí. Nepatrilo sa nejsť (aj pri nepretrhanej mrkve, bola sobota a čas začiatku 17.30), lebo veď 4/6 vystupujúcich boli naši ľudia. Ale v Múzeu Chorvátov na Slovensku, v Devínskej Novej Vsi, sme si potom naozaj v duchu blahoželali, že sme šli.

Nedávno som čítal, že pravica nemá po vstupe do NATO a EÚ veľkú tému. Veľkou témou bola zmena spoločenského poriadku v roku 1989, transformácia politického, právneho a ekonomického systému, rozdelenie Československa, vstup do EÚ a NATO, ekonomické reformy. V rokoch 2010 ‒ 2012 sa čas reforiem skončil. Návrh zmien daňovo-odvodového systému reformy dusil. Vzdelávanie a zdravotníctvo sa ocitli v slepej uličke a reformu spravodlivosti utopili personálne spory.

Naše malé zmeny na tento rok nebudú len samá pozitívna psychológia a pomáhanie druhým. Kým sa nenaučíme hovoriť NIE, všetky ostatné rady sú zbytočné. Nebudeme mať totiž na ne čas.

Jazykovedkyňa Lucia Satinská momentálne pracuje na dizertačke o súčasnom jazyku Bratislavy a jej viacjazyčnosti. Vo voľnom čase sa hrabe v otcovej pozostalosti a angažuje sa v mnohých dobrovoľníckych aktivitách, o ktorých bude hovoriť aj na konferencii JUMP.

Téměř třičtvrtě století od prvního vydání vychází u nás podruhé text, jenž si původně kladl za cíl seznámit svět s názorem tehdy již renomovaného autora, proč německý národ v drtivé většině podlehl volání nacistické ideologie a slepě následoval psychopatického vůdce.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Moderné informačné technológie sa od začiatku chápali ako základný znak prevratnosti našej doby, víťazstvo otvorenosti a slobody. Končil sa čas, keď sa dal náš vtedajší svet reálneho socializmu krásne odizolovať od hnusného kapitalizmu a imperializmu. Stačili rušičky Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, zákaz dovozu západnej tlače, prohibícia západných knižiek na trhu, v knižniciach a ich habanie na medzinárodných poštách, kontrola reprodukčnej techniky na každom pracovisku. Počítače akoby neexistovali. Boli to zlaté časy izolácie, ešte aj ten televízny signál sa šíril z Rakúska a Nemecka len do prihraničia.

Po 7. februári je zrejmé, že Hobbesovho Leviathana, ktorý už nejaký čas pochoduje západnými inštitúciami, vidí na Slovensku len menšia časť občanov.