Za zvukov tanga sa na scénu dotacká muž. Je opitý, ale akoby chcel tancovať. Je to Andreas Karták, alkoholik, prespávajúci pod ktorýmsi z parížskych mostov.

Ako včely na med sa vo štvrtok zlietli premiéri východoeurópskych krajín vrátane „čínofila“ Roberta Fica do poľskej Varšavy, kde sa na celé tri dni zastavil čínsky predseda vlády Wen Ťia-pao. Tým medom sú čínske investície, ktoré by z pohľadu veľkej časti stredo- a východoeurópskych politikov mohli nahradiť investície zo západnej Európy. Tá sa prinajlepšom nachádza v štádiu ekonomického útlmu, a kým budú vlády bohatých krajín Únie trvať na svojich úsporných rozpočtoch, len tak sa k výraznejšiemu rastu nevrátia.

Prilietajú prvé lastovičky reštrukturalizácie bánk? Príde Holandsko o AAA rating? Španielsko vyhralo bitku, no vojna sa ešte neskončila. Sarkozy chce opäť siahnuť na poklad zakopaný v Európskej centrálnej banke (ECB). Moje čriepky z eurozóny posledných dní.

Na výbere viceprezidentov nezáleží. S výnimkou, keď na nich záleží. Keby si bol John Kerry v roku 2004 vybral Dicka Gephardta, a nie Johna Edwardsa a bol by ho na celú kampaň zaparkoval v Ohiu, Kerry mohol byť prezidentom.

Hudobníčka, príležitostná herečka a spisovateľka Dorota Nvotová podrobne mapuje svoje neresti a cnosti v stĺpčekoch, ktoré píše pre .týždeň. Momentálne ju najviac zo všetkého živí jej cestovka, kde je riaditeľkou, sprievodkyňou aj manažérkou.

Všetky ženy v mojej rodine sa volajú Mária. Aj ja dokonca. Moje druhé meno je Mária, čo spolu s prvým vytvára zvláštne dizonantný mix modernity a tradície. Nosím v mene svoje extravagantné ypsilon, tak protirečivé väčšine bežných ženských mien.

Skrýva sa pred nami dobre ukrytá vo valci zo zelených listov, spod ktorých trčia akési zelenooranžové vlasy. Keď ju odbalíme, držíme v ruke šúľok plný krásnych žltých semien, ktoré citlivým ľuďom môžu pripomínať vytrhnutý ľudský zub.

Poplašná správa, že v rozpočte 2012 je diera 500 miliónov eur, môže ašpirovať ako na nomináciu na Objav roka, tak i na Podfuk roka. Oboje je možné. Kažimírove reči o mínach, ktoré zostali po Miklošovi, môžu byť totiž premrštené, avšak aj keby zodpovedali realite, ten posledný, kto má nárok sa čudovať a vykrikovať, je súčasný minister financií.

Pred týždňom bol kolega Andrej Bán na služobke v Afganistane a ja na dovolenke v Bulharsku. Ako to už chodí v zosieťovaňom svete, mali sme obaja prístup k internetu, a tak som si mohla po ceste na pláž prečítat mail pre celú redakciu od Andreja, ktorý sa začínal slovami: „Zdravím všetkých z Kábulu, všetko ok, napriek katastrofickým správam z tejto krajiny aj v našich médiách – včera zabili 35 ľudí pri rôznych útokoch a verejne popravili ženu – sme zatiaľ v poriadku.“ Písal, že najmä jeho mama, sediac pri telke, je vystrašená zo selektívnej reality médií.

Už sú tu. Moji Nepálci predsa len prišli. Naivná organizačná hra náhodou vyšla a oni sú tu. Traja piadimužíci, ktorí pozorujú túto krajinu čistými očami. Očami, aké mi nemôžeme mať, lebo tu žijeme, očami, aké ani ja nemám, keď prídem z Nepálu po dlhom čase. A ja sa na tom ich pozorovaní priživujem a užívam si ho. Je to neuveriteľné poučné. Traja chlapci s gitarami, ktorých som v letiskovej hale pre ich malú výšku nemohla nájsť, chodia po Bratislave a stále im padajú sánky.