Nový singel Davida Bowieho hrá v rádiách, nový album bol ohlásený na marec, a tak by sa mohlo zdať, že ak sa teraz Bowieho obrázok ocitol na obálkach hneď dvoch kníh, môže to byť príznak rozbiehajúcej sa mediálnej kampane.

Milí priatelia. Moja žena sa rozčuľuje, ak vidí násilie alebo neprávosť. Vysvetľujem jej, že je to preto, lebo si systematicky nezveľaďuje svoj mód „nevšímavej otrlosti“, ako my ostatní.

„Neeeeboj sa šenkiho!“ je častá výzva môjho pokorného a pracovitého cigánskeho kamaráta Laca, keď spolupracujeme na zveľaďovaní fiľakovského priestoru. Muž, ktorý živí dvanásť detí a hovorí maďarskou slovenčinou, mi často prízvukuje: „Filipe, neeeeboj sa šenkiho,“ čo vo voľnom preklade znamená nikoho alebo ničoho. Hm.

Priznám sa, že mojim Američanom rozumiem menej a menej. Nerozumiem, prečo chodia do toho Disneylandu s rozžiarenými očami na výročia svadby, s deťmi a na rodinné párty, vodia tam deti, akoby bol Mickey nejaký dalajláma.

Zapla som televíziu a videla ženu, ktorá práve rodila. Bola v nemocnici, vďaka kamere to videl celý národ. Hlas redaktorky pritom hovoril o vývoji počtu narodených v minulom roku. Rozmýšľam, či sa niekto tej ženy spýtal, či ju môžu nakrúcať počas pôrodu. Najpravdepodobnejšia odpoveď je, že nie.

Košice bez pochýb svojimi dejinami, umením či architektúrou patria medzi európske kultúrne mestá. Dôkazom je napríklad košická moderna. O tom, ako sa z uhorského mesta stalo jedno z hlavných sídel slovenskej kultúry napísal Tomáš Štrauss knihu Moje Košice. Uverejňujeme jej úryvok.

Navzdory vžitej predstave animované filmy, animáky, nikdy neboli vyslovene detskou komoditou. Ani krátke grotesky, ani celovečeráky nevznikali tak, aby sa na nich nemohli baviť dospelí. A platí to od prvopočiatkov kinematografie, veď už aj tá Snehulienka a sedem trpaslíkov bola najprv dospeláckym bestsellerom, až potom súčasťou detského folklóru. Takisto Králik Bugs, Káčer Duffy, Tom a Jerry, Pepek Námorník, aj tie Kubalove mačiatka Puf a Muf a zástupy ďalších. Deti sa bavia akosi samozrejme, ale dospelí sa môžu baviť rovnako, ak nie viac. Stačí sa dívať a nebrať sa príliš vážne. Lebo animáky jednoducho fungujú a vždy fungovali univerzálne.

Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

Na úvod sa podarilo Martinovi Ehlovi, novinárovi a môjmu priateľovi, urobiť jedno malé faux pas. „V plynojeme som ešte žiadnu debatu nemoderoval,“ vyhlásil neformálne, no žiadny z nemeckých účastníkov Česko-nemeckého diskusného fóra sa nezasmial. Pretože plynojem sa po nemecky povie Gasspeicher a od doby, keď nemeckí nacisti plynom vyvraždili väčšinu európskych Židov a českých a iných Rómov, sa vtipy na tému „plyn“ medzi nemeckou dobrou spoločnosťou nenosia.

S vedomím všetkých rizík škatuľkovania musím hneď na začiatku uviesť, že sa považujem za ekonomického liberála, takže tento môj príspevok by pokojne mohol mať aj názov "V čom sme sa mýlili?"